iSPIGL

internetové noviny ispigl.eu

Lekár a duchovný v jednom: Zomiera nám viac pacientov...

... ako kedykoľvek predtým. Je to deprimujúce: Štefan Paľúch je lekárom a duchovným zároveň. Už mesiace sa stará o pacientov s Covidom na umelej pľúcnej ventilácii. Keď zavriem dvere oddelenia, nič sa pre mňa nekončí, hovorí. Primár oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny všeobecnej nemocnice v Žiari nad Hronom Štefan Paľúch slúži v nemocnici aj v kostole. Rodák z Látok v okrese Detva si cení momenty, keď pomáha na svet priviesť dieťa aj tie, keď vráti do života človeka na hranici smrti.

Koniec pandémie môžu podľa neho priniesť len očkovanie a šírenie dobra. Ľudia by mali ukázať, že im záleží aj na iných.
Ako sa počas pandémie zmenil váš deň lekára v žiarskej nemocnici oproti predchádzajúcemu obdobiu? Určite cítite rozdiel aj medzi prvou a druhou vlnou.

- Pôsobím v žiarskej nemocnici už 27. rok a také náročné obdobie z hľadiska medicíny som naozaj ešte nezažil. Máte pravdu, že prvá vlna bola jemnejšia, pacientov nebolo tak veľa a nestretávali sme sa s takými ťažkými stavmi ako v druhej vlne.
Aj my sme v rámci nemocnice museli pristúpiť k mnohým opatrenia. Interné oddelenie, ako ho poznali naši pacienti, sa zmenilo na Covid oddelenie. Tu u nás, na klasickom ARO, sú len covid pozitívni pacienti a tí bežní – zelení, alebo čistí, ako ich my voláme, ležia v rámci chirurgickej JIS-ky.

Nemocnica už pred časom hlásila plný stav Covid oddelenia. Ako je to teraz?

- Covidových pacientov stále neubúda, práve naopak, je ich veľmi veľa. A oni sú veľmi krehkí, môže im byť dlhšie dobre, ale zrazu sa „zlomia“ - a vtedy ich berieme k nám na oddelenie, dávame ich do umelého spánku a napájame na umelé pľúca.
Na ťažké prípady bol personál vášho oddelenia zvyknutý zrejme aj predtým, v čom je to iné u pacientov s koronavírusom?

- Najväčší rozdiel medzi tým, čo bolo a čo je teraz, je vo výsledku. Pri diagnózach, ktoré sme tu mali doteraz, bol postup zjednodušene takýto: Pacientov sme prijali, liečili, mnohých vyliečili a odovzdali ďalej – na bežné oddelenie, alebo niekedy sa stalo, že zomreli.

Teraz k nám pacienti prídu, sú u nás veľmi dlho, kým sa ich podarí zastabilizovať a odpojiť od umelej pľúcnej ventilácie, ak sa to vôbec podarí, a ešte dlho doplácajú na následky tejto choroby. Najhoršie je, že pri Covide je veľmi vysoká úmrtnosť. To znamená, že človeka liečite, staráte sa oňho a on vám nakoniec aj tak zomrie.

Pre personál je to veľmi demotivujúce a deprimujúce, lebo o pacienta sa stará, ale nevidí očakávaný výsledok. Napriek veľkému úsiliu je výsledok negatívny. Práve to na nás vplýva po psychickej stránke veľmi zle. Hoci nás naša robota a služba chorým napĺňa, ľudia sú už z toho zničení a vyšťavení.

Vnímate aj strach u personálu, že sa môže nakaziť a ohroziť svojich blízkych doma?

- Hoci k pacientom chodíme pomaly ako kozmonauti do rakety - v ochranných oblekoch, s respirátorom, s rúškom a štítom na ňom, máme plášť, dvojo rukavíc, návleky na nohách, strach je tu vždy. Napriek tomu, že sa takto chránime, sme mnohí Covid prekonali.
Obavy sú prirodzené, ale niekto to jednoducho robiť musí. Sme pri tých ľuďoch, slúžime im a určite by sme ich nikdy neopustili.

Zmenil sa nejako pocit bezpečnosti s očkovaním?

- V úvode to bolo ťažké, vtedy bolo oveľa viac nakazených a ľudí v karanténe. Teraz už v ochrane samých seba máme prax a na opatrenia sme si zvykli. Netreba zabúdať na to, že dnes sme už takmer všetci až na malé výnimky zaočkovaní dvomi dávkami vakcíny. Je to trochu iný pocit ako predtým, keď sme vedeli, že nás nič účinne nechráni.

Názory na očkovanie sa vo verejnosti rôznia, no jeho podpora aktuálne skôr rastie. Čo by ste ľuďom v súvislosti s očkovaním odkázali vy?

- Aby neváhali ani minútu. Vždy som bol proti tomu, keď sa lieky brali zbytočne, ak niekto pri bežnej nádche užíval antibiotiká, považoval som to za choré. Pri malých deťoch som neuznával nadštandardné očkovania, keď som mal pocit, že sa to už preháňa. Ak sú tu však ochorenia vyslovene vyžadujúce očkovanie, tak nechápem matky, ktoré na základe primitívnych článkov na internete nedajú svoje dieťa zaočkovať.

To isté platí aj pri Covide. Myslím si, že ľudstvo sa z neho, rovnako ako z iných vírusových ochorení, nedostane skôr, ako bude zaočkované. To je podľa mňa jediná cesta, ako sa tejto pliagy zbaviť a ako ju dostať pod kontrolu.
Z nášho oddelenia sa okrem jednej kolegyne, ktorá je tehotná, dali zaočkovať všetci lekári. Ľuďom môžem odkázať len to, aby neváhali, pretože potom, keď ich sem dovezú v ťažkom stave a keď tu oni alebo ich príbuzní budú nariekať, prečo sa nedali očkovať, bude neskoro.

Stretli ste sa aj s takými prípadmi?

- Áno, mali sme také prípady. V ťažkom stave už, žiaľ, očkovanie nemá zmysel.

Covid ste prekonali aj vy, aký priebeh mal u vás?

- U mňa, našťastie, nemal najťažší priebeh. Tri dni som mal pomerne vysoké teploty, na jeden deň som stratil chuť, keď som mal pocit, že jem polystyrén. Samostatnou kategóriou bol dráždivý kašeľ, ktorý mám v nejakej miere doteraz.
Ja žijem sám a pri chorobe som veľa rozmýšľal. Predstavil som si, že som mohol skončiť ako hociktorý pacient u nás na oddelení. Človek si zrazu uvedomí svoju krehkosť. Musí byť pripravený na všetko, lebo nevie, ako to skončí.

Keď som sa rozprávala so záchranárom, ktorý smeruje aj ku covidovým pacientom, hovoril o tom, že strach má, no pri samotnom zásahu ho potlačia adrenalín a zodpovednosť. Je to tak aj u vás?

- Ľudia sa ma bežne pýtajú, ako to zvládam, keď som v nočnej službe, je pokoj a môžem si ľahnúť a zrazu ma o 2., 3. hodine v noci zobudia. Do veľkej miery to pripisujem práve adrenalínu, že keď mi pri hlave zazvoní telefón, tak ma to naštartuje a okamžite mám jasnú myseľ a dokážem normálne fungovať. Snaha pomôcť a vrátiť pacientov naspäť do života je v tú chvíľu silnejšia ako strach.

Mali sme tu aj 32-, 35-ročných pacientov, ktorí mali doma deti, rodinu. Volala manželka, bála sa, či to muž prežije. To sú tak emočné záležitosti, ktoré vás držia nad hladinou, že strach ide bokom a vy v tom momente chcete v prvom rade zachrániť konkrétneho človeka.

Na vašom oddelení končia tie najťažšie prípady, zodpovednosť je na vás.

- Ja sa už nemám na koho obrátiť. Aj preto máme každé ráno pracovné stretnutia, kde rozoberáme stav pacientov, mladí kolegovia sa pýtajú, radíme sa. Počas dňa sa stáva, že mi kolegovia zavolajú a konzultujú so mnou, pretože v našej nemocnici sme prakticky posledná inštancia.

Existuje nejaká skupina ľudí, ktorej sa koronavírus nedotýka? Aký je na základe vašej skúsenosti typický obraz človeka, ktorého takmer isto čaká ťažký priebeh ochorenia?

- Covid ochorenie sa dotýka absolútne všetkých vekových skupín, v súčasnosti skončili v nemocniciach už aj detskí pacienti najmä s britskou mutáciou vírusu. Pri dospelých môže od mladých ľudí až po 100-ročných dôchodcov ochorieť každý. Priebeh však môže byť rôzny a je pravda, že u starších ľudí, obéznych pacientov a u tých, ktorí majú komplikujúce diagnózy, je oveľa horší a koniec môže byť fatálny.

Ale zomierajú aj štyridsiatnici, hoci u nás v Žiari sa takéto prípady nevyskytli. Viem i o mladých pacientoch, ktorí nemali komplikujúce ochorenie a boli to športovci, napriek tomu ochoreli a mali problém prežiť. Boli dlhé týždne na umelých pľúcach, atrofovali im svaly a učili sa chodiť.

Ochrana seba a iných a prevencia pred nákazou je zrejme kľúčová.

- Keď niekoho počujem hovoriť, že mu rúško berie slobodu, považujem to za totálne primitívny názor. Sloboda je môj vnútorný pocit, ten mi nikto nemôže zobrať a už vôbec nie nejaké rúško na tvári.

Verím, že slobodu som dostal ako dar od Najvyššieho a ja sa sám rozhodnem, že to rúško si dám, pretože som rozumný človek a chcem chrániť seba a druhých. Nezmysly o rúškach a porušovaní práv len zneužívajú populistickí politici, aby ľudí hecovali. Rúško nie je prejavom straty mojej slobody, ale prejavom mojej zodpovednosti.

Ste zároveň duchovným na stupni diakona. Ako sa to prejavuje vo vašej práci v nemocnici, prípadne pri komunikácii s umierajúcimi?

- Na našom oddelení je to špecifické, pretože takmer všetci pacienti sú v umelom spánku a nie je s nimi možné nadväzovať kontakt. Ja ako diakon nemôžem robiť pomazanie chorých, v prípade potreby sa preto snažím zabezpečiť kňaza.
Skôr sa venujem príbuzným, rozhovorom s nimi, ich psychickej a duchovnej podpore. Utešujem ich a dávam im nádej, aby náročnú situáciu ľahšie znášali a neupadali do zúfalstva, aj keď o svojich najbližších prichádzajú.

Lekár a duchovný v jednej osobe je vzácna kombinácia.

- U mňa neexistuje, že zavriem dvere oddelenia a všetko pre mňa skončilo. Z nemocnice často zamierim na faru, kde sa k tomu vraciam. Modlím sa za pacientov, vyprosujem im silu, aby to všetko zvládli. Pôsobím na dvoch frontoch, po prvé ako lekár a po druhé v duchovnej oblasti.

Chceli ste byť lekárom alebo kňazom?

- Moji rodičia spomínali, že už ako 4-ročný som povedal, že budem doktor. Všetci skoro odpadli, pretože u nás nikto nič s medicínou nemal. Počas gymnázia som sa dostal k činnosti podzemnej cirkvi a začal som prežívať hlbší duchovný život. Ako cestu som vtedy videl aj kňažstvo. Mal som však pocit, že na to nie som zrelý. Nevedel som si predstaviť život osamote, bez rodiny, v celibáte. V tom čase som mal ešte predstavu, že budem mať ženu a deti.
Tak som vyštudoval medicínu a nastúpil do žiarskej nemocnice ako lekár. Okolo tridsiatky som si povedal, že sa musím rozhodnúť, či ísť cestou rodiny alebo duchovného zasväteného života.

Bolo to náročné rozhodovanie?

- Stretol som sa s vtedajším banskobystrickým biskupom Rudolfom Balážom. On mi povedal, že ak chcem byť kňazom, medicína musí isť bokom, čo som však v žiadnom prípade nechcel. Tak to skombinujeme, budeš si robiť svoju robotu v nemocnici a okrem toho môžeš byť zasvätený a pomáhať aj v duchovnej oblasti – povedal mi.
Som mu veľmi vďačný, pretože sa u mňa spojili dve nádherné služby, dve povolania. Ak ich robíte s láskou a tešíte sa z toho, máte krásny takmer každý deň.

S rozhodovaním, pre akú cestu sa rozhodnúť, mu pred rokmi pomohol aj vtedajší biskup Rudolf Baláž.

Kostoly sú zatvorené. Omše sa dajú sledovať online, no nedokážu plne nahradiť účasť veriacich na živote ich komunity. V čom spočíva tá najväčšia strata?

- Chýba im najmä sociálny kontakt ako taký, cirkev a veriaci to je spoločenstvo ľudí, preto sa aj voláme bratia a sestry. Predtým sa stretávali, modlili sa, spoločne prežívali omšu, po nej sa rozprávali pred kostolom.
Nevieme im zabezpečiť ani sväté prijímanie, ktoré je pre mnohých veľmi dôležitou súčasťou ich duchovného života. Omše máme každý deň, ale len súkromne, sme tam len ja a pán farár. V nedeľu ich streamujeme, vysielame, no je to len slabá náhrada.

Ako sa zmenila práca duchovných? Myslíte si, že po pandémii sa všetko vráti do pôvodných koľají?

- Môžeme vysluhovať sviatosti - krsty, sobáše, pohreby, to sa všetko, hoci značne obmedzene, dá, ale bohoslužba ľuďom chýba. Prihovárame sa im v kázňach, snažíme sa ich povzbudzovať, ja sám napríklad píšem pravidelné zamyslenia na sociálne siete. Veriaci sa nás stále pýtajú, kedy to skončí, no my im, žiaľ, nevieme odpovedať.
A nakoľko sa čo obnoví, keď to celé prejde? To skutočne neviem, ťažko povedať, koľkí sa do kostolov vrátia a začnú znovu navštevovať bohoslužby. Možno sa nájde skupina ľudí, ktorí si povedia, že im to takto vyhovuje.

Aj v žiarskej nemocnici pôsobia ako dobrovoľníci kňazi z regiónu. Ako táto spolupráca vznikla?

- Kňazi pomáhajú v mobilnom odbernom mieste alebo v triážnom pracovisku pri vstupe do nemocnice, perspektívne by sa mali dostať aj na covidove oddelenie. Nevykonávajú tu duchovnú službu, na to je vyčlenený jediný kňaz, a to z dôvodu ochrany ostatných.

Po zatvorení kostolov začali kňazi sami uvažovať, čo by mohli urobiť a ako pomôcť. Už im bolo na farách dlho. Obrátili sa na mňa a vedenie nemocnice to uvítalo s tým, že každá ruka je v tejto situácii dobrá. Pôvodne boli šiesti a neskôr sa prihlásili ďalší štyria. Pre nemocnicu je to veľmi veľká pomoc a teším sa, že aj oni sú nadšení. Oceňujú, že môžu byť opäť v kontakte s ľuďmi. Je to obojstranne prospešné.

Do nemocnice väčšinou ľudia prichádzajú so zdravotnými ťažkosťami a v nepohode. Vidno to? Ako nás pandémia zmenila?

- Veľkým problémom je izolácia, na čo doplácajú najmä starší ľudia. Poznám veľa takých, na ktorých psychike sa to prejavuje. Sú nešťastní, trápia sa, že sú doma a nemôžu nikam ísť.

Čo ja vnímam negatívne, je, že ľudia nerešpektujú opatrenia. Považujem to za krízu autority. Človek dnešnej doby chce všetko, chce to mať hneď a nerešpektovať autoritu a nadriadeného. To máte v rodine, na pracovisku, v spoločnosti. Pomohlo by, keby sa ľudia spamätali a začali dodržiavať pravidlá. Aby v tom druhom videli človeka, ktorý na tom môže byť horšie ako oni a potrebuje pomoc, aby nemysleli len na seba.
Pozitívne je, že ľudia teraz majú čas, venujú sa viac rodine, ale aj sebe. Mnohí prehodnotili veľa vecí vo svojom živote.
Takže vidíte aj pozitíva?

- Ja hovorievam, robme dobre a bude dobre. Ak budem šíriť zlo a negatívnu energiu a nedodržiavať zásady, tak sa to bude naťahovať. Ak to budem vnímať tak, že to robím pre dobro seba aj ostatných, môžem napomôcť koncu pandémie a šíreniu dobra v spoločnosti.

Takže váš recept na ukončenie pandémie je očkovanie a šírenie dobra?

- Presne tak. Ak niekto nájde lepšiu cestu, nechám si poradiť, ale na základe toho všetkého, čo vidím a prežívam aj v nemocnici, mi z toho vyšiel tento záver.

Čo ukázala pandémia o slovenskom zdravotníctve? Pomohla riešiť niektoré dlhodobé problémy?

- Pandémia je problém nielen slovenského zdravotníctva, lebo na to nebol pripravený nikto na svete. Ľahko sa kritizuje, ale konštruktívne návrhy neprichádzajú. Mne je absolútne jedno, aká garnitúra vládne, je pravda, že zdravotníctvo bolo vždy finančne poddimenzované a toto sú následky. Že máme staré postele, že nám chýbajú prístroje? No, to je všetko pravda, ale za to nemôže pandémia ani terajšia vláda, ktorá to zdedila. Tento stav vznikal dlhé roky.

Vnímate to aj v žiarskej nemocnici

- Za naše pracovisko môžem povedať, že sa dokúpili prístroje a veci, ktoré chýbali. Každá naša posteľ má svoje umelé pľúca a svoj monitor, z tohto hľadiska sme vybavení. Nepostačoval nám kyslík, tak nemocnica dokúpila druhý zásobník.
Je pravda, že lôžok je málo, denne máme telefonáty z iných nemocníc, či nevieme prijať pacienta, ale to je celosvetový problém. Na to sa nedalo pripraviť. To neznamená, že treba postaviť ďalších desať nemocníc, lebo čo s nimi po pandémii? Kto by tam robil? Veď vieme, že základným problémom je dlhodobo nedostatok personálu.

Ktoré momenty v práci lekára a v službe diakona si najviac ceníte?

- V službe lekára je najkrajším pocitom, keď pomáhate deťom na svet, to sú veľmi hlboké emotívne zážitky. Držať na rukách dieťatko, ktoré sa práve narodilo a doniesť ho maminke alebo otcovi, to je vždy silný moment. Rovnako vrátenie ľudí do života, keď už boli na tenkom ľade a pohybovali sa medzi životom a smrťou a vy ich s pomocou zhora vrátite do života a oni začnú opäť fungovať a vrátia sa medzi svojich.

V duchovnej službe je pekné všetko. Keď krstíte, vytvárate nového malého kresťana, keď sobášite, tak sa tešíte, že sú šťastní a že ich vyprevádzate do manželského života. Pohreby sú smutné, no viete pomôcť pozostalým, keď kážete, ohlasujete Božie slovo. Moja filozofia je jednoduchá. Všetko dobré, čo urobíme pre druhého, nás naplní radosťou a šťastím.

V žiarskom regióne ste známou osobnosťou. Vnímate spätnú väzbu od ľudí, s ktorými sa stretávate v nemocnici či v kostole?

- Samozrejme, mám aj takých, ktorí u mňa mali "full service" – sobášil som ich, bol som pri narodení ich dieťaťa a potom som ho aj krstil. V meste ma ľudia zdravia, ďalší sa pripomínajú cez sociálne siete. Môžem spomenúť mladý pár, ktorý som pripravoval na sobáš a aj sobášil a oni mi každý rok na deň výročia svadby pošlú poďakovanie. To sú pekné zážitky.
Vďačnosť je najkrajší dar, čo vám ľudia môžu dať. Nejaká káva, fľaša, to vás poteší na chvíľu, ale ten pocit, že ste niekomu pomohli a ten človek je vďačný, je na nezaplatenie, aktuality.sk

X X X

Otec Jána Kuciaka: Kočner aj dnes verí, že sa z toho dostane. Inak by už rozprával.

„Existuje ešte vyššia spravodlivosť, než je tá na súdoch. Verím aj tomu, že dejiny vždy ukážu pravdu. Možno sa toho ani nedožijem, ale pravda jedného dňa musí vyjsť najavo,“ hovorí otec zavraždeného novinára.

Od vraždy Jána Kuciaka ubehli tri roky. Hlas rodiny, Jánov otec Jozef Kuciak, odvtedy trpezlivo odpovedal na stovky otázok – od osobných spomienok na svojho syna až po pocity z rozsudku Špecializovaného trestného súdu.
V nenápadnom rodnom dome Jána Kuciaka v Štiavniku sa za ten čas vystriedali desiatky novinárov. Aj tesne pred tretím výročím nám jeho otec v už typickom sprievode svojej manželky Janky ochotne odpovedal, popíjajúc kávu zo šálky s fotografiami svojho syna a jeho snúbenice.

To, že sa o vražde v posledných mesiacoch veľmi nehovorí, hodnotia manželia pozitívne. „Teraz ani nie je o čom hovoriť – musíme čakať, kým si Najvyšší súd preštuduje všetky spisy k prípadu na vytýčenie pojednávania. Nepotrebujeme, aby sa o tom hovorilo. Dôležité je, že sa pracuje takmer na všetkých kauzách, o ktorých Janko písal,“ povedal Jozef Kuciak.
Ako rodina zavraždeného novinára vníma zatýkanie, je striedmejšia pri očakávaniach od súdu a aký je ich život tri roky po?

Od vraždy vášho syna a jeho snúbenice ubehli tri roky. Za ten čas ste poskytli desiatky rozhovorov. Nechcem sa pýtať na to, či vás to otravuje, ale nie je to už príliš nepríjemné?

Tie otázky nie sú príjemné a niektoré sa príliš často opakujú. Dlho sme sa vyhýbali rozhovorom, ale nakoniec sme sa na to dali. Je potrebné, aby sa občas pripomenulo, čo sa Jankovi stalo.

Máte pocit, že sa Slovensko od februára 2018 stalo trochu iným miestom?

Zmenilo sa aspoň v tom, že takzvaní „naši ľudia“, ktorí sa cítili byť nad zákonom a mysleli si, že si môžu dovoliť všetko, si to už dovoliť nemôžu. Marian Kočner je bez ohľadu na to, ako dopadne v prípade vraždy na Najvyššom súde, právoplatne odsúdený v inej kauze a ešte ho čakajú ďalšie. To isté môžeme povedať aj o objednávateľke vraždy Alene Zsuzsovej (neprávoplatne odsúdená za objednávku vraždy exprimátora Hurbanova, pozn. redakcie).
Takže sa stalo to, čo bolo hlavné – nemôžu ďalej páchať zlo. Z Threemy vieme, že bolo objednaných aj niekoľko ďalších vrážd, ktorým sa zamedzilo, čo je veľké plus.

Odľahlo vám teda, keď súd odklepol 19-ročný trest pre Mariana Kočnera v kauze zmenky?

Odľahlo mi, lebo viem, že Kočner je stiahnutý z obehu. Bol to nebezpečný človek a už sa o ňom vedelo veľa vecí. Keď je niekto ohrozený, ešte viac sa bráni, kope okolo seba. Už preto ho bolo potrebné stiahnuť.

Je mi jasné, že do určitej miery je zbytočné pýtať sa, ale zároveň to nemôžem obísť – ako sa cítite tri roky po vražde? Je po troch rokoch váš žiaľ miernejší?

Je to miernejšie, prvé mesiace sme boli úplne paralyzovaní. Aj teraz sa mi však stane, že tomu akoby neverím a napadne mi, že sa niečo stane a Janko sa odrazu objaví. Sú to veci, ktoré s nami zostanú asi navždy.
Momentálne žijeme vo veľmi chaotickej dobe a odkedy sa bijeme s pandémiou, zdá sa, že téma vraždy sa dostáva do úzadia. Neprekáža vám to?

My sme v podstate radi. Teraz ani nie je o čom hovoriť - musíme čakať, kým si Najvyšší súd preštuduje všetky spisy k prípadu a vytýči pojednávanie.

Nepotrebujeme, aby sa o tom hovorilo. Dôležité je, že sa pracuje takmer na všetkých kauzách, o ktorých Janko písal – či už ide akciu Dobytkár alebo celkovo akcie okolo Norberta Bödöra. Jozef Brhel, ktorého nedávno zaistili, bol prvý zo sponzorov Smeru, o ktorom Janko písal.

Niečo sa deje a je to dobré tak, ako to je.

Pre vás je teda postačujúce, že sa do popredia dostáva Jankova práca a riešia sa veci, o ktorých písal.
Áno, to sme aj chceli. Aj v Bruseli sme žiadali, aby sa kauzami, o ktorých písal, zaoberala Európska prokuratúra. V slovenskú sme nemali veľkú dôveru. Teraz sa to zmenilo k lepšiemu, ale všetko ukáže čas. Dôležité je, aby pravda vyšla najavo.

„Nevinní“

Po mesiacoch súdnych pojednávaní sme sa dozvedeli verdikt „nevinní“ pre Mariana Kočnera a Alenu Zsuzsovú. Asi nikto nečakal, že súd pôjde úplne hladko, čakali ste však, že to bude o niečo jednoduchšie?

Čakal som, že postupom vyšetrovania, dôkazmi a spôsobom, akým sa získali, sa podarí súd presvedčiť. U nás je však skrátka zaužívané, že vina sa neuzná, pokiaľ sa páchateľ priamo neprizná, prípadne kým sa nenájde niekto, kto bude rozprávať. Z Threemy sa zase niektoré veci uznali ako pravdivé, iné nie.

Výpovede kľúčových svedkov - ako Peter Tóth alebo Zoltán Andruškó - sa vo veľkom spochybňovali. Ale keď človek rozpráva spontánne, môže sa stať, že povie niečo inak ako predtým.

Bolo očividné, že obhajoba mala čas pripraviť sa na výpovede. Vždy reagovali až na to, čo už bolo známe. V tom je veľký nepomer - oni mohli prispôsobovať svoje výpovede, ale kľúčový svedok sa asi musí naučiť výpoveď naspamäť a rapkať to isté dookola. Zarazilo ma, ako sa tieto výpovede vyhodnotili.

Bolo veľa nepriamych dôkazov, ktoré súd neuznal - napríklad údaje z BTS staníc, podľa ktorých sa lokalizoval pohyb obžalovaných. Je to podobné, ako čítame v starých kriminálkach - kedysi sa neuznávali odtlačky prstov či DNA ako dôkaz. Naše súdnictvo je skostnatelé, ide presne podľa litery.

Takže vás aj mierne zarazila realita slovenskej justície?

Zarazilo ma to, i keď som dosť vecí vedel. Potrvá ešte dlho, kým sa situácia v súdnictve otočí. Stačí sa pozrieť na náš nedaľeký žilinský súd, čo sa na ňom v poslednej dobe prevalilo. Podľa toho, čo som počul, je takých sudcov ešte viac.

Po vyrieknutí verdiktu ste opustili pojednávaciu miestnosť a hovorili ste o tom, že ste otrasení. Stihli sa už vaše pocity pretransformovať zo sklamania a zhrozenia do niečoho iného?

Musel som sa zmieriť s realitou, iné mi ani nezostalo. Asi som príliš dôveroval súdu, keď som veril, že to dopadne inak. Justícia a súdnictvo sa však nezmenia zo dňa na deň. Ako hovoril aj Janko, je to boj na dlhú dobu a každý musí začať od seba.
Pri pojedánvaní na Špecializovanom trestnom súde boli dosť veľké očakávania ohľadom trestov, súd ich aj udelil, nie však v prípade Mariana Kočnera a Aleny Zsuzsovej. Najvyšší súd zvýšil trest Miroslava Marčeka z 23 na 25 rokov, v prípade kauzy zmenky potvrdil rozsudok. Ste teraz zdržanlivejší pri očakávaniach od Najvyššieho súdu?
Iné mi už ani nezostáva, len byť zdržanlivý.

Čo presne tým myslíte?

Bolo mi vysvetlené, že po rozhodnutí Špecializovaného súdu existujú tri scenáre: buď Najvyšší súd potvrdí verdikt a Kočner so Zsuzsovou by boli v tejto veci právoplatne nevinní. Druhá je, že to vrátia s pripomienkami a prípad bude prejednávať ten istý senát, ktorý ho prejednával doteraz. Môže sa dopĺňať vyšetrovanie, môže byť ešte niekto vypočutý. Tretí scenár je, že sa zmení senát Špecializovaného súdu a celá tortúra aj s dokazovaním začne odznova. Neviem, čo je lepšie a čo horšie, ale nie je to jednoduché.
Môže to však mať aj pozitívny scenár – že sa nájde nepriestrelný dôkaz, vďaka ktorému zmiznú pochybnosti o objednávateľovi.

Tento scenár by bol najpriechodnejší, lebo prípad by sa rýchlejšie uzavrel.

Bavili sme sa o tom, že mnoho Jankových zistení sa potvrdzuje. Vy ste aj v minulosti hovorili, že Kočner podľa vás v objednávke vraždy nebol sám a že ju s niekým musel minimálne konzultovať. Posilnilo potvrdzovanie Jankových zistení váš pocit alebo domnienku, že Marian Kočner v tom nebol sám?

Som si viac-menej istý, že si vraždu objednal Kočner. Ale tiež hovorím, že v tom nebol sám, buď to chceli viacerí alebo sa chcel niekomu zapáčiť. V konečnom dôsledku ju objednal on cez Zsuzsovú. Mohol to s niekým konzultovať, je však dosť arogantný na to, aby sa vedel rozhodnúť aj sám. Hoci sa vyhýbal psychiatrovi, v záverečnej reči na súde sa obhajoval práve jeho slovami – že je len verbálne útočný. Ale on si tú vraždu objednal verbálne – nevraždil. Možno by toho ani nebol schopný.

Keď sme sa naposledy rozprávali, hovorili ste, že sa obávate stretnutia s Marianom Kočnerom na súde. Okrem zjavných dôvodov ste uviedli aj to, že neznášate aroganciu. Zhruba ste vedeli, čo môžete čakať, napriek tomu - zarazil vás rozsah Kočnerovho sebavedomia na súde?

Pôsobil na mňa veľmi sebavedomo, akoby si ešte stále myslel, že sa z toho vyvlečie. Práve preto, akú mal agendu – že na každého niečo mal a všade sa vedel natlačiť. Myslím si, že doteraz verí, že sa z toho ešte dostane. Keby tomu prestal veriť, začal by rozprávať aj on.

Celkovo pôsobil dojmom, že sa hral na väčšieho šéfa, než akým v skutočnosti bol. Bol len krysa, ktorá využívala Zsuzsovú na to, aby na každého niečo vedel. Cielene zbieral informácie, ktorými sa dalo vydierať. Threema to dokázala úplne jasne.

Na súde vypovedali ľudia ako spolumajiteľ finančnej skupiny Penta Jaroslav Haščák či nitriansky podnikateľ Norbert Bödör. Neskôr ich zadržala NAKA. Ako ste to vnímali?

Stále mám pocit, že Jaroslav Haščák v tom tiež nejakým spôsobom lieta. Nemôžem si pomôcť, stále mi to tak vychádza. Keď sa v Threeme objavila Kočnerova SMS, ktorú posielal Haščákovi, že pracuje na odj...í čuráka, Haščák povedal, že súvisela s jeho záujmom odstaviť vyšetrovateľa, ktorý riešil prípad objednávky vraždy Silvie Volzovej, ktorú si mal objednať Pavol Rusko. Lenže keď ide o odstavenie, nechápem, prečo by použil takéto slová. Mám z toho zlý pocit.

Viera v spravodlivosť

Z Jankovej práce, ale aj z jeho vyjadrení v blogoch je jasné, že chcel, aby sa Slovensko zlepšilo k lepšiemu. V mnohých kauzách, o ktorých písal, sa koná, prebieha očista súdnictva. Je to podľa vás zmena, o ktorej hovoril?

K tomu sa mi ťažko vyjadruje, lebo každý je iný. Vo veľkom sa zatýka, ale nepáči sa mi, koľko politikov si stále berie jeho meno do úst - že čo by na to Janko a Janko by to spravil takto. Janko nebol politik ani ním nikdy nechcel byť. Jediné, o čo mu išlo, bola pravda. Chcel ju nájsť a zabrániť rozkrádaniu. Keby peniaze, ktoré sa spreneverili, zostali štátu, mali by sme sa lepšie.

Je ťažké posúdiť, či sa tak deje. Som však celkom spokojný s prácou ministerstva spravodlivosti a s novými zákonmi. Podľa mňa je to významný posun k tomu, aby sa zamedzilo ďalším nekalým praktikám niektorých podnikateľov a politikov.

Takže vás hnevá, keď sa zneužívajú mená Jána a Martiny.

To ma hnevá zo všetkého najviac. Takéto veci robia populisti.

Čo hovoríte na podivné konšpirácie, ktoré sa o ňom sem-tam objavia aj tri roky po vražde?

Stále sa nájdu ľudia, ktorí píšu, že bol platený zo západu, že bol agentom CIA a podobne. Asi by som k tomu povedal len toľko, že CIA asi platí svojich agentov veľmi zle, keď si Janko musel zobrať veľké pôžičky na to, aby si kúpil starý dom a musel ho vlastnoručne dávať dokopy.

Aktuálne ste prišli o svojho advokáta Daniela Lipšica, ktorý sa stal špeciálnym prokurátorom a teda sa musí vzdať svojich prípadov. Medzi advokátom a klientom sa zvyčajne vytvorí vzťah. Predpokladám preto, že máte z jeho zvolenia do tejto pozície zmiešané pocity.

Naozaj mám zmiešané pocity - verím, že v tej pozícii niečo dokáže, ale prišli sme o advokáta. Niečo podobné hrozilo už predtým, keď sa za policajného prezidenta Milana Lučanského uvažovalo, že sa spojí vyšetrovanie Jankovej vraždy s objednávkami vrážd, medzi ktorými bola aj objednávka vraždy pána Lipšica.

V tom prípade by nás nemohol zastupovať a prebral by to ďalší z právnickej firmy Dentos a poradca pani prezidentky pán Peter Kubina. Tak je to aj teraz, už sme s ním podpísali plné moci a bude nás zastupovať.

V posledných týždňoch vznikala akási zvláštna paralela medzi samovraždou Milana Lučansékho a vraždou Jána a Martiny, dokonca vznikali odznaky allformilan. Nezarazilo vás to?

Je to vec ľudí, ktorí to zorganizovali. Pokiaľ to robia, v poriadku, ja im to brať nebudem. Sú tam však rozdiely – pán Lučanský si siahol na život sám a Janka a jeho snúbenicu zavraždili. Janko narozdiel od Lučanského nemal na krku
žiadne trestné stíhanie.

Tí, ktorí s tým začali, by si mali spytovať svedomie. Hlavne, keď si spomeniem na vyjadrenia pána Fica alebo Pellegriniho, mám z toho strašný pocit. Fico už klesol na úplne dno. Dôležitejšie než pravda je pre nich to, aby sa zapáčili.
A stále si neuvedomujú, že práve oni priviedli krajinu tam, kde je.

Veríte po tom všetkom, čím ste si prešli, v spravodlivosť?

Som veriaci. Existuje ešte vyššia spravodlivosť, než tá na súdoch. Verím aj tomu, že dejiny vždy ukážu pravdu. Možno sa toho ani nedožijem, ale pravda jedného dňa musí vyjsť najavo. Vždy je to tak. Možno sa zmenia podmienky a príde iná doba, kde bude mať ľudský život vyššiu hodnotu ako pár tisíc eur.

Ako rodina pôsobíte veľmi nezlomne, oddane. Z čoho čerpáte energiu?

Radosť nám robí hlavne vnúčik, náš malý poklad. Ale pravdou tiež je, že už sme mohli mať viacero vnúčat, Janko by mohol mať dieťa, už by sa bol aj druhý syn oženil. Na Jankovej svadbe mal požiadať o roku svoju priateľku, ale teraz by si svadbu nevedel užiť ani predstaviť.
Zmenilo to náš život. Zostali sme už len štyria a teraz nám pribudol ten vnúčik. Držíme spolu, čo iné nám zostáva?, aktuality.sk

X X X

Symbolika hrobu či interaktívny unikát. Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú pripomínajú pamätníky

Úkladnú vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej si niektoré slovenské mestá pripomínajú špeciálnymi pamätníkmi.
Slovensko si pripomínalo ich smrť nielen pochodmi a spomienkovými diskusiami. Boj za spravodlivosť a lepšiu krajinu, ktorú zastavila ruka chladného vraha, vo viacerých mestách pripomínajú jedinečné pamätníky.

Košice, Trenčín, Piešťany, Martin a onedlho i Zvolen. Všade tam na vraždu investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej odkazujú kamenné tabule či repliky hrobov.

Pietnymi miestami sú i hroby oboch zavraždených - hrob Jána v Štiavniku a hrob Martiny v Gregorovciach. Sviečky a kvety ľudia kladú aj pred domom mladej dvojice vo Veľkej Mači.

Na novinára a jeho snúbenicu spomína i Bratislava. Tam však zatiaľ na Námestí SNP funguje provizórne miesto. Dejisko najväčších demonštrácii v histórií samostatného Slovenska tak zostáva bez oficiálneho pamätníka.

Slovenský unikát

Najväčší spomedzi pamätníkov bol odhalený 21. augusta 2018 v parku na Južnej triede v Košiciach.
„Je to hrob reálnej veľkosti z hnusného sivého betónu a v strede má kvetinový záhon,“ opisuje ho autor návrhov takmer všetkých pamätníkov výtvarník Peter Kalmus. Výroba monumentu podľa neho trvala približne mesiac.
Na slávnostnom odhalení sa zúčastnili rodiny zavraždených snúbencov. Súčasťou spomienky bola aj svätá omša v neďalekom kostole.

„Pamätník je unikátny, pretože je prvý na Slovensku s QR kódom. Po nasnímaní sa objavia informácie o Jánovi, Martine aj o politikoch, s ktorými vražda súvisí,“ hovorí Kalmus.

Symbolika veku

Hojná účasť sprevádzala aj odhalenie pamätníka na Považí. Ceremónie na Štúrovom námestí v Trenčíne, sa okrem brata zavraždeného novinára Jozefa zúčastnili i primátor Richard Rybníček, miestni členovia iniciatívy Za slušné Slovensko a hlavný architekt mesta Martin Beďatš.

„Iniciatíva vyšla práve z radov aktivistiek Za slušné Slovensko. Ja som im ukázal návrh a ony súhlasili,“ vysvetľuje Peter Kalmus.
Pamätník po zotmení osvetľuje svetlo využívajúce energiu zo solárneho panelu. Nachádza sa v ňom 54 sklených tabúľ, ktoré symbolizujú 54 rokov. Číslo je súčtom rokov, ktorých sa zavraždený pár dožil. Ján i Martina mali 27 rokov. QR kód by mal v budúcnosti pribudnúť aj sem.

žiadne oficiálne ceremónie.

„Iba sme ho sprístupnili a darovali mestu,“ ozrejmuje Kalmus, ktorý stojí aj za návrhom tabule nachádzajúcej sa pred Kostolom sv. Cyrila a Metoda.

Podobne ako v Košiciach, i v Martine je Jánovi a Martine venovaný pomník pripomínajúci hrob. Nachádza sa blízko tamojšieho divadla.

Rovnaký koncept ako v Košiciach sa nachádza už aj vo Zvolene, v parku pri Technickej univerzite. I tu je autorom výtvarník Kalmus.

Síce už oficiálne osadený bol, podľa Jozefa Klementa z Rotary clubu Zvolen, ktorý má celý projekt pod patronátom, pre pandémiu k slávnostnému odhaleniu ešte nedošlo.
„Chceli sme, aby prišla pani Kušnírová a aby to bolo dôstojné. Čakáme na zlepšenie situácie,“ uviedol.

Hroby aj dom

Pamätným miestom sa stal aj dom Jána a Martiny vo Veľkej Mači - dejisko vraždy, ktorá 21. februára 2018 ukončila životy mladého novinára a archeologičky a zároveň otriasla Slovenskom.
Rodiny zosnulých zvažovali, čo so stavbou urobiť. Nakoniec sa podľa Kalmusa rozhodli dom zbúrať a na jeho pozemku vytvoriť park a umiestniť doň malý pomník.

Pomník sa nachádza aj na hrobe Jána Kuciaka v Štiavniku. Dielo umeleckého kováča Vladimíra Eperješiho tvoria tri kamenné dosky z bieleho travertínu so železným, perom a tabuľami s nápismi o príčinách smrti Jána Kuciaka.
Rovnaký pomník sa nachádza aj na hrobe Martiny Kušnírovej v Gregorovciach.
Pripojiť sa malo aj Humenné

K miestam s monumentmi pripomínajúcimi mladú dvojicu sa malo pridať aj Humenné. Pamätník pred Vihorlatskou knižnicou tu mal byť už od septembra 2020.

So žiadosťou o jeho schválenie vtedy vystúpil aj minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Ján Mičovský. Zastupoval navrhovateľa – zoskupenie Humenčanov Príď a poznaj.
Pre spory, ktoré vyústili až do petície proti osadeniu na mestskom pozemku, k nemu však podľa hovorkyne Humenného Veroniky Lattovej nedošlo a magistrát nemá informácie, v akej fáze sa projekt nachádza.

Autorom návrhu je výtvarník Fero Guldan. Objekt znázorňuje dve rastliny prerastajúce cez otvorené okno. Pri jeho dosiahnutí miznú z rastlín tŕne. Náklady na jeho výrobu a osadenie uhradí zoskupenie Príď a poznaj, aktuality.sk

X X X

Novinár Kuciak. Líder novej éry, ktorý posunul investigatívu na vyšší level

„Tam, kde sme my, dinosaury z deväťdesiatych, videli len neprehľadnú zmes čísiel, Jano videl jasné vzorce. Preto sa stal pre mafiánske štruktúry štátu takým nebezpečným,“ spomína na rodáka zo Štiavnika novinár Arpád Soltész.
Ján Kuciak bol iný ako jeho rovesníci. Odmalička ho veľmi bavila manuálna práca, s ktorou ochotne pomáhal aj svojim rodičom.

Navyše bol dosť zvedavý, všetko musel vyskúšať. Do šiestich rokov si štyrikrát zlomil ruku. V detstve miništroval, hrával futbal aj hokejbal.

Básne o láske

Fandil Manchestru United, ako tínedžer počúval Linkin Park alebo Blink 182. Hoci bol bystrý, cestou na strednú školu narazil na problém. Kuciakovci nemali doma počítač, takže v prvom kole prijímačiek na bytčianske gymnázium, kde rozhodovali počítačové znalosti, pohorel.

Potom však zahviezdil vo vedomostnom kole a prijali ho. Hoci nebol bifľoš, zmaturoval na jednotky. Už na strednej ho zaujímala politika. V puberte začal písať aj básne, najmä o láske. Len pre seba. Keď sa jeho brat Jožo hrabal v mobile, ktorý po ňom zdedil, našiel ich tam asi tristo.

V decembri 2009 išiel Ján Kuciak študovať žurnalistiku, čo bol jeho sen. Vybral si Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre.
„Pamätám si ho od prvého dňa. Bol vysoký a dosť neobratný, akoby sa mu ťažko hýbalo,“ spomínala s úsmevom jeho spolužiačka Vanda Vicenová.

Nádejný novinár bol za každú srandu, jeho blízki si spomínajú aj na typický hrdelný smiech. Ani na výške nevenoval veľa času učeniu.

Vynikal ako analytik, mal dobrú pamäť aj prehľad. „Keď čítali študenti svoje texty, Jankove boli o triedu lepšie,“ zhodli sa jeho učiteľky.

Vzor Tatarka

V nedeľu sa študenti pravidelne stretávali v jednej krčme v Nitre. „Založili sme imaginárnu republiku a viedli rokovania,“ hovorí Jakub Smoleň.„Jano bol prezidentom. Mal najväčší prehľad, vysoké morálne hodnoty a čistý štít. Keby išiel do politiky, nikto by naňho nič nemal.“

Kuciak si obľúbil Ernesta Hemigwaya, čítal aj texty disidenta Dominika Tatarku. Práve ľudia ako on ho inšpirovali k povolaniu novinára. Po absolvovaní štúdia ho vedenie školy presvedčilo, aby si tam urobil aj doktorát. Pedagógovia si cenili jeho moderný prístup k výučbe.

Gorily za mreže

Nemal žiadne skriptá, vychádzal z vlastných skúseností. „To, čo odovzdal študentom, má obrovskú cenu,“ myslí si Andrea Chlebcová Hečková.

Na hodine investigatívna žurnalistika vymýšľal reálne témy z praxe. Študenti mali v hľadať v otvorených zdrojoch rôzne firmy a prepojenia.Kuciaka bavilo písať aj blogy, na webe SME ich zverejnil 68. Venoval sa politike, ekonomike, morálke, uvažoval o dejinách aj vlastenectve.

Vo viacerých textoch rozoberal protesty po kauze Gorila, pričom sa netajil, že chce vidieť „gorily“ za mrežami. Napísal som o tom aj báseň.

Pracovitý elév

Spomínaný spis analyzoval aj počas dvojmesačnej praxe v denníku SME. „Bol som šokovaný, ako dokáže absolútny začiatočník pracovať s faktami,“ spomínal vtedajší zástupca šéfredaktora Konštantín Čikovský.
Kuciak sa chcel v redakcii SME zamestnať natrvalo, pričom mal záujem písať aj o téme prerozdeľovania poľnohospodárskych dotácií z EÚ.

Do tohto denníka ho nakoniec nevzali, agrodotácie otvoril až neskôr v redakcii Aktuality.sk. Venoval sa im aj v poslednom článku o talianskej mafii.

Ešte predtým sa ako novinársky elév zaúčal v Hospodárskych novinách. „Keď si spravil svoje, spýtal sa, s čím ešte môže pomôcť. Niekedy sme ho museli vyháňať domov,“ povedal jeho kolega Lukáš Havlík.

Po niekoľkých mesiacoch však z redakcie odišiel. Kuciaka totiž nebavilo denné spravodajstvo, túžil robiť na kvalitných investigatívnych témach. Dokonca zvažoval, že sa z médií úplne stiahne. Nakoniec si to rozmyslel, pričom v roku 2014 sa spolu s kamarátmi prihlásil do kurzu, ktorý organizovalo České centrum pre investigatívnu žurnalistiku.

Témou bolo zdravotníctvo. Kuciakov tím Lovci a Zberači sa rozhodol preveriť anonymný podnet, z ktorého vyplývalo, že skupina slovenských lekárov bola za peniaze farmaceutických firiem na dovolenke v Karibiku.

Hoci Kuciak mal len minimum skúseností s tzv. pátracou žurnalistikou, počas kurzu ohromil schopnosťou vyhľadávať dáta a spájať súvislosti.„Jano bol v práci detailista, nikdy nič nenechával na náhodu. So všetkými, prácne vydretými informáciami, s vierou a hlavou plnou ideálov išiel za tým, čo chcel dosiahnuť,“ spomínala členka tímu Vanda Vicenová.

Život po smrti

Po skončení kurzu Kuciak spolupracoval s časopisom .týždeň, kde odkryl viacero zaujímavých káuz. Napríklad spôsob podnikania smeráckeho oligarchu Jozefa Brhela alebo nákup ultrazvukov v košickej nemocnici.

V tomto prípade už prokuratúra obžalovala synovca bývalého šéfa parlamentu Pavla Pašku – zo zločinu machinácie pri verejnom obstarávaní. Trestne stíhaný je dnes aj Brhel – okrem iného aj pre podozrenie z korupcie.
Na jeseň 2015 sa stal Kuciak súčasťou investigatívneho tímu Aktuality.sk. S kolegyňou Veronikou Šmiralovou, ktorá je veriaca katolíčka, sa raz rozprávali aj o Bohu.

„Spomínal, že bol vychovávaný vo viere, takže jeho existenciu bral ako samozrejmosť. V poslednom čase mal však pochybnosti, či existuje – inak by vraj nebolo na svete toľko zla. Priznal však, že by bol rád, keby život pokračoval aj po smrti,“ zdôveril sa Veronike.

Heker na správnej strane

Kuciak chodil do redakcie pred ôsmou a odchádzal najskôr o šiestej. Pri počítači aj obedoval – so slúchadlami na ušiach, v ktorých mu väčšinou znela klasická hudba.

Kolegovia ho mali radi pre jeho skromnú, dobrácku povahu aj ochotu kedykoľvek nezištne pomôcť – dokonca aj žurnalistom z konkurenčných médií. Kuciak bral žurnalistiku ako poslanie.

„Jana som nikdy nevnímal ako mladšieho kolegu, ktorý len začína,“ spomína komentátor Dag Daniš. „Kedykoľvek som si niečím nebol istý, vedel som, že tu máme Jana, ktorý pomôže, poradí, dodá a preverí informácie.“

Kuciak mu v dobrom pripomínal hekera, ktorý bojoval na správnej strane. „Vedel odkrývať darebákov skrytých za schránkovými firmami. Ich bankové operácie, účty v zahraničí, stopy po daňových únikoch.“
Kuciak si výborne rozumel hlavne s Martinom Turčekom, ktorý prišiel do redakcie Aktuality.sk dva mesiace pred jeho smrťou: „Bol to pozoruhodný človek. Odhaľoval odvrátenú tvár moci, no nestratil zmysel pre humor. Kritický v investigatíve, ale inak vždy optimistický.“

140 článkov

Za dva a pol roka v redakcii Aktuality.sk napísal Kuciak 140 článkov. Podrobne zmapoval biznis exministrov Roberta Kaliňáka a Jána Počiatka, oligarchu Miroslava Výboha či nitrianskej skupiny bödörovcov.

Venoval sa kauzám Čistý deň a Panama Papers, odkrýval daňové podvody Ladislava Bašternáka aj kšefty mafiána Mariána Kočnera. Ten si neskôr podľa obžaloby objednal jeho vraždu, prvostupňový súd ho však oslobodil.

Kuciakov najzásadnejší článok – o talianskej mafii s prepojením na úrad bývalého premiéra Roberta Fica – vyšiel dva dni po tom, ako ho aj s priateľkou Martinou Kušnírovou zastrelili v dome vo Veľkej Mači.
Kuciak patril k tzv. tretej generácii investigatívnych novinárov. Prvá, ktorá sa sformovala v ére mečiarizmu, bola závislá od utajených informátorov.

„Bojovali sme všetkými prostriedkami, ktoré mali šancu na úspech. Stavali sme sa na jednu stranu barikády, boli sme aktivistickí. Často sme nemali v rukách viac ako fámy overené z dvoch alebo troch navzájom prepojených zdrojov,“ priznal jeden z nich Arpád Šoltész.

Sám sebe zdrojom

Druhá generácia, ktorá sa začala presadzovať na prelome tisícročí, kombinovala utajené s otvorenými zdrojmi ako kataster, obchodný register alebo vestník verejného obstarávania.

Kuciak bol lídrom novej éry, ktorý posunul investigatívu na vyšší level. Väčšinu informácií si vyhľadával sám, dobre sa orientoval v účtovných závierkách firiem, v registri záložných práv aj v zahraničných databázach.
„Tam, kde sme my, dinosaury z deväťdesiatych, videli len nepriehľadnú zmes čísiel, Jano videl jasné vzorce. Preto sa stal pre mafiánske štruktúry štátu takým nebezpečným,“ dodal Šoltész.

Kuciakov štýl práce obdivoval aj Adam Valček z denníka SME: „Jána považujem za najšikovnejšieho reportéra generácie novinových analytikov, ktorí intenzívne pracovali s otvorenými dátami.“

Valček oceňoval aj jeho ochotu podeliť sa o vlastné poznatky s kolegami z konkurenčných médií: „Táto Jánova vlastnosť bola jedinečná. Bol pre mňa vzorom, ktorý ma i dnes motivuje k tomu, aby som bol prívetivejší ku kolegom z iných redakcií, keď mi zavolajú, aby sa poradili alebo ma požiadali o pomoc.“

Po Kuciakovej smrti sa spojili novinári naprieč médiami, aby pokračovali v jeho odkaze. Tím AllForJan zverejnil od marca do júna 2018 desiatky káuz, ktoré nadväzovali na jeho investigatívne zistenia.

Dnes už spolupráca na tejto platforme neexistuje. Niektoré redakcie vrátane Aktuality.sk však kooperujú v projekte Kočnerova knižnica. Jeho cieľom je analýza a postupné zverejňovanie dát z jeho mobilu, aktuality.sk

X X X

Čierne stavby v Banskej Štiavnici: Poslanec aj developer rátajú s dodatočným povolením

Budúca ubytovňa s výhľadom na Nový zámok. Na pozemku vznikol bez povolenia oporný múr a susedia upozorňujú aj na terasy.
Stavieb bez povolení v Banskej Štiavnici pribúda. Prokuratúra vyzýva úradníkov, aby konali.
Masívny oporný múr v réžii architekta z developerských projektov, parkovisko nad penziónom mestského poslanca aj dizajnová chatka na koloch ako splnený sen dvojice mladých žien. Všetky tri stavby majú jedno spoločné – vyrástli v historickej Banskej Štiavnici bez akýchkoľvek povolení.

Dvoma z prípadov sa už zaoberá aj okresná prokuratúra.

Na rozmáhajúci sa problém s čiernymi stavbami upozorňujú v meste UNESCO aj aktivisti, ktorí sa obávajú, že Banská Štiavnica podobnými zásahmi príde o svoje hodnoty a jedinečnosť.

Stavbu dočasne zastavili

V pamiatkovej rezervácii v Banskej Štiavnici stavia firma ArchiT, s.r.o., ubytovňu s výhľadom na Nový zámok. Aktuálne je už stavba pod strechou, v jej okolí vidno pomerne masívne terasy a niekoľko metrov vysoký oporný múr.
Spoločnosť vlastní architekt Tomáš Jurdák, ktorý v minulosti pracoval pre HB Reavis a aktuálne pôsobí v realitnej divízii holdingovej spoločnosti MiddleCap spojenou s rodinou kontroverzného podnikateľa Miroslava Výboha.
Margaréta Šedová, advokátka, ktorá zastupuje svoju mamu, spoluvlastníčku susednej nehnuteľnosti, úpravy v okolí novostavby odmieta.

„Múr vznikol bez akéhokoľvek povolenia, parkovisko pri objekte čiastočne zasahuje na pozemok mojej klientky, o čom svedčí geodetické zameranie, ktoré som dala urobiť, a projektová dokumentácia nehovorila nič o terénnych úpravách," vymenúva.
V lete sa na mieste uskutočnil štátny stavebný dohľad. Práce na celej stavbe dočasne zastavil pamiatkový úrad. Pamiatkari vtedy skonštatovali, že oporný múr ani rozsiahle terénne úpravy neboli súčasťou schválenej projektovej dokumentácie a ich záväzného stanoviska.

Všimli si tiež nedodržanie hmotových a pôdorysných parametrov rozostavanej budovy ubytovne.
To, že minimálne oporný múr vznikol bez povolenia, potvrdil aj banskoštiavnický stavebný úrad, ktorý Jurdák vlani v decembri požiadal o dodatočné povolenie stavby.

Cez pamiatkarov mu ako náprava prešlo zníženie múru, pričom ďalšie zmeny na pozemku by sa mali riešiť samostatne.
V prípade hlavného objektu pamiatkari dosiahli viacero zmien, ktoré majú byť podľa riaditeľky Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici Zuzany Klasovej v prospech architektonického stvárnenia novostavby. Hovorí napríklad o šindľovej strešnej krytine či zmenšení pôvodne predimenzovaných okenných otvorov.

Susedia sa obávajú o súkromie

Samotný Jurdák reaguje, že oporný múr pôvodne neplánoval vôbec a chceli ho práve susedia z parcely pod ním. V súvislosti s ním hovorí o "malichernom susedskom spore".
„Napriek tomu, ze sme susedom vyšli v ústrety, nakoniec túto stenu požadovali odstrániť, ale to uz nepovažujeme za praktické," hovorí.

Na otázku, prečo najskôr nepožiadal o povolenie na výstavbu múru, odpovedá:
„Je to načierno, to akceptujem, nemalo sa to stať. Ale ja budujem veľké projekty, napríklad v Londýne, a pri stavbe sa vždy môže vyskytnúť niečo neočakávané," hovorí.

Rovnako pristupuje aj k dodatočným zmenám na objekte ubytovne, ktoré od neho požadujú pamiatkari. „Ja sa s nimi nechodím hádať, je to debata," tvrdí.

Advokátka však v mene svojej mamy s oporným múrom či s terasami, ktoré na pozemku vznikli, nesúhlasí.
„Nad záhradou sa nám budú týčiť terasy a z niekoľkých metrov sa na nás budú môcť pozerať hostia ubytovne, je to zásah do súkromia. Nesúhlasíme ani so zníženým múrom a myslím si, že úrady by malo trápiť aj to, ako takáto výstavba zasiahne do panorámy historického centra," hovorí.

Pre postup banskoštiavnického stavebného úradu, ktorý sa niektorými jej námietkami vôbec nezaoberal, sa už obrátila aj na prokuratúru.

Prokuratúra vyzvala stavebný úrad, aby konal

Na prípad nepovolených stavieb banskoštiavnického mestského poslanca Jána Čamaja (Smer-SD, SNS) upozornili Aktuality.sk vlani v auguste. Prevádzkovateľ penziónu kúpil od susedy hospodársku budovu na Farskej ulici s tým, že ju zrekonštruuje pre odkladanie lyží, bicyklov a podobne.

Prekvapilo ju, keď na jej streche neskôr vyrástlo parkovisko. Na takúto odstavnú plochu, ktorá mala podľa Čamaja slúžiť napríklad pre prípad zásahu hasičov, povolenie od pamiatkarov ani od stavebného úradu nemal.
Parkovacie miesta na streche neboli jedinou nepovolenou zmenou, ktorú poslanec Čamaj na hospodárskej budove urobil. Pod strechou vybudoval apartmány.

Čamaj vtedy pre Aktuality.sk vysvetľoval, že všetko robí na hranici zákona a za problém označil, že úrady nereagujú v stanovenej lehote. O vydanie niektorých povolení žiadal len dodatočne, teda vtedy, keď už zmeny boli hotové.
„V prípade stavieb na Farskej ulici stavebný úrad vedie konanie o dodatočnom povolení, respektíve odstránení stavby," píše o aktuálnej situácii banskoštiavnický stavebný úrad.

Z doterajšieho priebehu konania pritom podľa stanoviska, ktoré nám preposlala primátorka Banskej Štiavnice Nadežda Babiaková, vyplýva, že úrad zrejme vydá rozhodnutie o odstránení stavby či jej časti. Ak sa tak stane, stavebník by ju mal následne odstrániť.

Týmto prípadom sa už dlhšie zaoberá aj Okresná prokuratúra v Žiari nad Hronom. Mesto a jeho stavebný úrad naposledy v októbri upozornila na nečinnosť.

Úrad vyzvala, aby bezodkladne konal a ak zistí, ze stavba vznikla bez povolenia, mal by okamžite začať vec riešiť ako správny delikt. Stavebný úrad začal konanie o dodatočnom povolení stavby v januári.

„Okresná prokuratúra sleduje priebeh konania, pričom po 15. marci, ak bude vo veciach právoplatne rozhodnuté, si vyžiada a preskúma spisový materiál k dodatočnému povoleniu a spis k priestupku, respektíve k správnemu deliktu," reaguje Ivan Vozár, hovorca Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici.

Splnili si sen, pamiatkari s chatkou nesúhlasia

O netradičnom ubytovaní medzi stromami neďaleko tajchu Malá Vodárenská len niekoľko minút chôdze od historického centra Banskej Štiavnice sme písali vlani v decembri.

To, o čom dvojica majiteliek hovorí ako o splnenom detskom sne, vidí ako porušenie pravidiel pamiatkový úrad a žiada o odstránenie neobvyklej stavby na zemných vrutoch. Aj v tomto prípade vlastníčkam, ktoré v chatke s názvom Kotydž ponúkajú ubytovanie, chýbali v čase jej dokončenia potrebné povolenia.

Dvojica vlastníčok už v decembri odkázala, že chatku neodstránia, chcú ju naopak zlegalizovať. Šéfka pamiatkarov v kraji Zuzana Klasová však reaguje, že s tým súhlasiť nebudú, pretože ide o prvok, ktorý do charakteru historickej Banskej Štiavnice s jej baníckou architektúrou nezapadá.

Suplujú pamiatkarov, no čiernych stavieb pribúda

Aktivisti zo Spolku Banskej Štiavnice ’91 upozornili pred časom v pamiatkovej rezervácii a jej ochrannom pásme na 14 prípadov rekonštrukcií, prestavieb existujúcich objektov či vznik nových, pri ktorých mali podozrenie na ohrozenie pamiatkových hodnôt alebo porušenie zákona.

Podnetom spolku, ktorý sa venuje záchrane kultúrneho dedičstva, sa vlani zaoberala pamiatková inšpekcia. Tá navrhla viacero opatrení, ktoré mal pamiatkový úrad previesť do praxe.

„Určite do istej miery suplujeme pamiatkarov. V Banskej Štiavnici sú personálne poddimenzovaní, menej chodia do terénu. Naopak, stavebných akcií je stále viac. Podobná situácia je aj na stavebnom úrade. Pokuty sa tu nedávajú a stavebníci a investori sú stále odvážnejší," komentuje člen spolku Milan Klak.

Čiernych stavieb v meste podľa spolku stále pribúda a s tými, ktoré už vznikli, sa nič nerobí.
„Neodstraňujú sa, úrady si za tým nejdú a vzniká efekt snehovej gule, že pribúdajú nové a nové nelegálne stavby," hovorí.
Mestu by podľa neho pomohol už len šok, ak by pre nevhodné zásahy a zmeny v pamiatkovej rezervácii prišlo o štatút lokality UNESCO. „Zrejme len to by ľudí prebralo," uvažuje.

Radnica: Na celú agendu máme 1,5 úväzku

Primátorka Babiaková pripomína, že zodpovednými za ochranu pamiatkových hodnôt a jedinečnosti územia lokality UNESCO sú predovšetkým pamiatkari. Aj miestny stavebný úrad však často začína konať, až keď už čierna stavba stojí, pritom v niektorých prípadoch vyrástla priamo pred očami verejnosti.

Primátorka priznáva personálnu poddimenzovanosť pracoviska. Na stavebnom úrade pracujú dvaja zamestnanci v rozsahu 1,5 úväzku. Prostriedky, ktoré na činnosť stavebného úradu ako preneseného výkonu štátnej správy mesto dostáva zo štátneho rozpočtu, nepokrývajú podľa Babiakovej ani mzdy.

„Mesto vzhľadom na potrebu prác na tomto úseku v lokalite UNESCO dopláca z vlastného rozpočtu zhruba 34-tisíc eur," hovorí. Už v minulých rokoch vraj žiadalo štát o zohľadnenie jeho štatútu a navýšenie prostriedkov v tejto oblasti.
Potrebu rozšírenia počtu zamestnancov Babiaková vníma. Pomocou by podľa nej boli predovšetkým tí s právnickým vzdelaním.
„Dôvodom je práve potreba riešenia komplikovaných správnych konaní, hlavne pri prípadoch nepovolených stavieb, čo je z môjho pohľadu z hľadiska ochrany kultúrneho dedičstva veľmi potrebná a dôležitá činnosť stavebného úradu," vysvětluje, aktuality.sk

X X X

Texas sa ocitol v tme a Austrália je vo vojne s Facebookom

Musk na chvíľku prišiel o titul najbohatšieho muža planéty no zachránili ho jeho vesmírne ciele, Facebook v Austrálii bude príjemnejšie miesto a zemný plyn dražie. Prečítajte si výber najzaujímavejších správ zo sveta biznisu a financií.
Kravám mrznú uši

Po veselom štarte do nového roka vďaka takzvaným „meme-stocks“ ako bol Gamestop či AMC prišlo na trhy obdobie relatívneho pokoja. Akcie končili týždeň tam, kde ho začali, väčšie pohyby sa v posledných týždňoch diali skôr na komoditách.
Masívne mrazy v USA ponorili Texas do tmy po kolapse elektrickej siete. Zmrzla približne polovica produkcie americkej ropy, zdražel dobytok aj obilniny. Zisky si udržal najmä zemný plyn, ktorý je v USA kľúčovým zdrojom elektrickej energie. Mrazy sú také silné, že rančeri prilepujú teľatám uši ku krkom, aby im neodmrzli a neodpadli.

Z akcií sa darilo najmä firmám, ktoré budú profitovať z „návratu do normálu“. Rýchlosť vakcinácie je v USA slušná – denne sa v krajine podá 1.5 milióna dávok – z čoho plynie aj silný optimizmus investorov.

Protinožci budú mať na Facebooku pokoj

Sociálne siete či iné digitálne platformy sú dnes nutnosťou pre šírenie spravodajstva a často zároveň ich parazitom. Minulý rok sa v Austrálii podujali tento konflikt vyriešiť, zvyčajnými podozrivými boli tradične Google a Facebook.
Nový zákon núti gigantov platiť médiám za spravodajský obsah, ktorý zdieľajú a linkujú. Google v prvotnej reakcii robil ramená a vyhrážal sa stiahnutím sa z Austrálie, no nakoniec ustúpil a s niektorými médiami sa dohodol. Ak by tak neurobil, teoreticky by riskoval svoje dominantné postavenie na austrálskom trhu.

Aj keď takáto prehra technologického molocha môže znieť ako dobrá správa, realita je tradične zložitejšia. Google podpisuje dohody primárne s väčšími spoločnosťami a zobrazovať bude len ich články.

To bude mať za následok väčšiu koncentráciu moci existujúcich médií, šanca na nájdenie lepšie spracovanej informácie od menej známeho média padá k nule. Paradoxne, v konečnom dôsledku budú novinári ešte závislejší od zmluvy s Googlom, doteraz sa mohli spoliehať aspoň na relatívne neutrálne algoritmy.

Prečo by nás malo zaujímať čo môžu čítať protinožci? Niektorí poslanci v Európskom parlamente volajú po podobnom riešení „v záujme ochrany médií“ aj v našom priestore a vo vylievaní vaničky aj s dieťaťom máme v únii už predsa bohaté skúsenosti.

Opačný prístup zvolil Facebook, ktorý potrebuje média oveľa menej. Jednoducho zablokoval na svojej sieti v Austrálii možnosť zdieľať spravodajské články. Príjmy z reklamy mu poklesnú, no zároveň sa aspoň dočasne zbavil väčšiny svojich hriechov.

Rozbíjať demokraciu, ovplyvňovať voľby či polarizovať spoločnosť je výrazne ťažšie ak vidíte len fotky detí a videá psov. Uvidíme, ako tento experiment dopadne, Facebook má stále možnosť stiahnuť chvost a dohodnúť sa.
Musk, Bezos, Musk

Jeff Bezos v januári stratil titul najbohatšieho muža planéty, musel ho pomyselne odovzdať Elonovi Muskovi. Riaditeľ Tesly (a iných) raketovo vyrástol najmä vďaka akciám svojej elektroautomobilky, no na rozdiel od Bezosa má stavené na viac koní.

Aj keď počas týždňa bol chvíľku zase bohatší Bezos, Elon mal eso v rukáve. Jeho úspešná vesmírna spoločnosť SpaceX získala ďalší kapitál od investorov pri valuácii až 84 miliárd dolárov, vďaka čomu porástol aj jeho majetok. Keď pri Tesle je často skloňované slovo „bublina“, SpaceX (ktorý zatiaľ nie je verejne obchodovaný) vyzerá paradoxne oveľa viac pri zemi.

Spoločnosť má miliardové kontrakty od NASA na dodávky na ISS, na obežnú dráhu vyťahuje satelity pre vlády aj súkromný sektor a pokračuje v agresívnom vývoji ďalších rakiet. Už dlhšie sa rozpráva o jej vstupe na burzu, o ochotných investorov by núdzu nemala, aktuality.sk