iSPIGL

internetové noviny ispigl.eu

Kniha o mafii SR: Černáka pobyt v base výrazne zmenil

„O desať rokov bude mafia profitovať z kybernetického, respektíve digitálneho zločinu. Možno nás čaká aj éra darknetu, že sa budú objednávať zločiny v tzv. šedej zóne, kde sa tí ľudia nebudú ani osobne kontaktovať,“ povedal v rozhovore pre Aktuality.sk investigatívny novinár Ján Petrovič.

Čo sa okrem iného dozviete v rozhovore s Jánom Petrovičom:

– koľko ľudí má na svedomí hrubokrká mafia,
– na čom najviac zarábala a koľko bola cena za vraždu,
– ktorý mafián si ho zavolal na koberec,
– ako sa k nemu správajú tí, čo už vyšli z basy,
– či nemá strach, keď odkrýva ich temnú minulosť,
– kto je bystrý a kto naopak primitív a sadista,
– ako vznikli prezývky Čapatý alebo Kýbel,
– či verí Černákovi, keď vystupuje ako kajúcnik.

V kníhkupectvách sú desiatky publikácií o slovenskej mafii, ale väčšinou ide o rešerš novinových článkov. Ich autori videli živého mafiána maximálne tak v televízii. Tebe v týchto dňoch vychádza kniha Slovenská mafia: Príbehy písané krvou.

- Čím sa líši od ostatných?

Dnes už máme to šťastie, že násilnícka mafia a prvé gangy, ktoré fungovali na Slovensku, sú odhalené, viaceré aj rozložené, či dokonca odsúdené. Čiže vieme pospájať kusé informácie, ktoré sme desaťročia len s údivom sledovali – a nájsť logickú niť medzi hroznými činmi, ktorých sa dopúšťali.

Vďaka tomu som napísal knihu o tom, ako fungoval organizovaný zločin od pádu komunizmu do súčasnosti. To znamená aj prechod od násilníckeho biznisu k ekonomickej mafii, ktorá hrá v súčasnosti prím. V tomto sa zrejme moja kniha líši od ostatných publikácií a článkov, ktoré doteraz vyšli.

Pri príprave knihy si sa stretol s mnohými mafiánmi, ktorí sú na slobode, alebo prežili vražedné besnenie 90. rokov. Ako sa k tebe správali? Držali si odstup alebo mali rešpekt? Trvalo dlho, kým si ich presvedčil, aby začali rozprávať?
Už dlho chodím na mafiánske prípady, ktoré riešia súdy. Niektoré som zažil v prvopočiatkoch, keď som ešte robil televízne reportáže po nejakej vražde alebo násilnom trestnom čine. Mnohých aktérov poznám roky z videnia, keď som ich stretával na pojednávaniach.

Zažil som ich, keď boli vo väzbe, aj potom, ako boli prepustení. Komu by sa však chcelo rozprávať o tom, že spáchal nejaké zločiny? S tým sa ľudia nechvália, ani nechcú, aby sa o tom písali články. Väčšinou už chcú mať pokoj, takže bolo veľmi náročné ich presvedčiť.

- Koľkých si presvedčil?

Viacerých. Niektorých som nepresvedčil, našli sa aj takí, čo mi škaredo vynadali.

- Kto začal rozprávať?

Napríklad v bratislavskej skupine sýkorovcov je známe, že na odhalení ich trestnej činnosti sa významne podieľal bývalý poskok bossa tohto zoskupenia Juraj Bilík alias Čapatý. Trvalo veľmi dlho, kým som ho prehovoril, ale je vidno, že mal o skupine dobrý prehľad.

- Aké sú to typy ľudí? Ako fungujú po prepustení z väzby, zaradili sa do normálneho života?

Len málo z nich je na slobode. Väčšina z tých, ktorých poznám, nežije na vysokej úrovni.

- Čím sa živia?

Skôr manuálnou prácou, ak teda opäť neskĺznu a nespáchajú nejaký zločin. Mnohí ekonómovia mafiánskych skupín však fungovali aj po tom, ako boli rozložené násilnícke zložky.

- V knihe je aj veľký rozhovor s Mikulášom Černákom. Ako sa ti to podarilo?

Černáka poznám prakticky od začiatku jeho súdneho procesu v Banskej Bystrici, ktorý začal pred dvadsiatimi rokmi. Stretávali sa nám pohľady v pojednávačke, zrejme mal prístup aj k mojim článkom. Už pred napísaním knihy som ho viackrát oslovil k rôznym témam.

Takže postupne sa prelomila nedôvera.

Áno. Kým nebol odsúdený na doživotie, držal staré mafiánske pravidlo a o ničom nehovoril. Nakoniec však prelomil mlčanie a odvtedy je veľmi otvorený. Policajtom opísal všetky zločiny, ktoré spáchala jeho skupina za veľmi krátke obdobie. Na strednom Slovensku fungovali len päť alebo šesť rokov.

Dnes už zrejme cíti, že pobyt vo väzení je strašne dlhý. Aj predstava doživotného trestu ho viedla k tomu, aby prehovoril. Navyše je veľmi nahnevaný na ľudí, ktorí s ním pôsobili v skupine, žili si kráľovsky, no potom proti nemu svedčili v mnohých procesoch.

Hovorí, že sa chce vysporiadať so svojou minulosťou. No zrejme kalkuluje aj s tým, že nie je odsúdený na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. Čiže očakáva, že ak pomôže odkryť všetky zločiny, pri ktorých bol, bude prepustený.

Mám pocit, že dnes je to už iný Černák ako na začiatku. Kedysi to bol mocný chlapík, ktorý si dovolil prísť na policajnú stanicu štýlom – keď ma teda hľadáte, tak ma tu máte. Pravdepodobne si myslel, že na druhý deň pôjde domov.

V knihe hovorí, že najťažšie sa vyrovnával s prvou vraždou, ktorú spáchal. Dnes sa vo všeobecnosti prezentuje ako kajúcnik, ktorý všetko ľutuje. Veríš mu, alebo je to len póza?

Pri skutkoch, ktoré opísal, mu nie je dôvod neveriť – našli sa telá obetí, o ktorých hovoril.

- A pokiaľ ide o tú ľútosť?

Nechcem mu vstupovať svedomia, keďže mi to neprináleží. Opisujem skôr to, ako sám seba prezentuje. To znamená, či sa v ňom naozaj niečo pohlo. Je možné, že keď človek dlhé roky obýva celu malých rozmerov, tak myšlienky sa stále vracajú k tým zločinom.

Neviem, do akej miery si uvedomuje utrpenie ľudí, ktorí prišli o svojich blízkych alebo utrpenie obetí. On tvrdí, že dnes si je toho už vedomý. Takto hlboko ho však nemám preskúmaného, musel by som s ním stráviť oveľa viac času. Ale je zjavné, že dlhý pobyt za mrežami ho ako človeka výrazne zmenil.

- Novinári, ktorí referujú o korupcii v politike alebo o organizovanom zločine, sú časom trochu cynickí. V knihe píšeš o odrezaných hlavách, škrtení káblom a ďalších brutálnych praktikách slovenskej mafie. Je v nej napriek tomu niečo, čo ťa prekvapilo, zaskočilo?

Nikdy nepochopím, že keď sa mafia rozhodne niekoho zlikvidovať, prečo to musí urobiť beštiálnym spôsobom. To znamená, že svoju obeť predtým vyslovene trýzni a nedopraje jej milosrdnú smrť.
To bol aj prípad Gustava Slivenského, ktorému nakoniec odrezali hlavu. Podľa opisu znalca je vysoko pravdepodobné, že i keď bol predtým dobodaný nožom, počas rezania ešte žil.

- V knihe je aj množstvo doteraz nezverejnených, unikátnych fotografii z miest činov, výbuchov, rozmetané telá a podobne. Ako sa ti ich podarilo získať?

Ťažko. Ako novinár sa už dlhší čas pohybujem v tomto prostredí, mám aj nejaké kontakty a zdroje. Myslím, že raz videné je lepšie ako desaťkrát prečítané.

- Brutalita, o ktorej píšeš, sa týka hlavne 90. rokov, kedy sa ľudia pomaly báli vyjsť na ulicu. Vďaka komu tu vládla mafia, kto jej to umožnil?

Spoločnosť nebola pripravená na to, že príde organizovaný zločin. Polícia bola po ére socializmu rozložená – hľadala svoju novú tvár, ako zabezpečiť verejný poriadok. Mnohí ľudia v nej boli frustrovaní: nejeden policajt alebo vojak sa pridal k zločineckým skupinám.
Niektorí mali záľubu v zbraniach, zrazu tu bol prílev veľkých peňazí,. Predtým o nich vedeli len veksláci, ktorí vymieňali ľudom západné meny za naše koruny, aby si mohli kúpiť nejaký západný tovar.

Začalo sa privatizovať, takmer každý bol podnikateľ. S tovarom sa obchodovalo vo veľkom, no nikto nikomu neplatil, takže aj násilnícke typy našli uplatnenie. Chodili za neplatičmi, aby z nich vytrieskali aspoň nejakú časť nezaplatenej faktúry.
Mnohí pochopili, že si na tom môžu založiť "živnosť". A potom zistili, že výpalné sú ochotní platiť nielen ľudia s pochybným zázemím, ale aj normálni podnikatelia.

- Mafia však musela mať v tom čase aj politické krytie.

Je to vysokopravedpodobné. Okolo zločineckých skupín sa pohybovali aj ľudia z prostredia tajnej služby, takže na začiatku nebol veľmi záujem potláčať ich vplyv.

- Ani policajti nevedeli, ako sa s nimi vysporiadať. Tie skupiny boli sofistikovanejšie ako pred rokom 1989, svoju úlohu zohral aj prvok organizovanosti.

Bolo to úplne nová situácia, takže aj polícii zrejme istý čas trvalo, kým sa do toho dostala.
Presne tak. Tie skupiny si navyše vedeli kúpiť advokátov, ktorí ich dostali z väzby, takže boli prakticky nepostihnuteľné. Prvých desať rokov po revolúcii sa len málokedy stalo, že sa nejaký prípad dostal pred súd. A to napriek tomu, že celé ich okolie vedelo, že vyberajú výpalné.

- Koľko ľudí bolo v 90. rokoch súčasťou mafie?

Jednotlivé skupiny pôsobili regionálne. V Bratislave ich bolo päť alebo šesť, každá mala niekoľko desiatok členov. Po celom Slovensku pracovali pre mafiu stovky ľudí.

- Čo bol vtedy hlavný biznis podsvetia?

Najznámejšie je asi výpalné. Podnikatelia, ktorí boli vydieraní, vôbec nechceli spolupracovať s políciou. Strach z možných dôsledkov – že prídu o prevádzku alebo ich rodine fyzicky ublížia – bol väčší ako ochota kooperovať so štátnymi orgánmi.
Mafia vtedy pripravila mnohých ľudí o celé kamióny tovaru. Spočiatku robili obchody cez faktúry, ktoré nepreplácali. Neskôr to začalo prerastať do závažnejších skutkov.

Teritória boli malé a kohútov na smetisku veľa. Začali sa medzi sebou vytláčať, čo viedlo k regionálnym vojnám. Zabíjali sa medzi sebou aj na objednávku.

- Koľko inkasovali za vraždu?

Bolo to individuálne. Niekedy milión, inokedy pol milióna korún. Niektorí ľudia sa snažia zadefinovať mafiánsky sadzobník, ale myslím, že to tak nebolo.
Niekedy sa najskôr s človekom, ktorého chceli zabiť, spojili, ak z toho mohli plynúť zisky. Čiže ak mal nejaký podnik, chceli z neho ešte vyťažiť.

- Koľko ľudí zabila slovenská mafia?

Určite sú to stovky, možno aj tisíc ľudí.
Len Tiborovi Pápayovi sa pripisuje vyše sto obetí.
V čase, keď ovládal dunajskostredské podsvetie, zmizlo asi 113 ľudí. Mnohí boli zrejme biele kone, ktoré iba založili živnosť, zobrali prvý tovar na faktúru a okamžite zmizli. Títo chudáci mali veľmi krátku životnosť.

- Obeťami mafie neboli len jej členovia, biele kone alebo konkurenti v biznise. Koľko obyčajných, nevinných ľudí zomrelo počas vražedného besnenia v 90. rokoch? Desiatky?

Určite áno. Keď išli okoličányovci v 90. rokoch na východnom Slovensku zabiť Jozefa Estóka, odrazené guľky usmrtili chlapca, ktorý sedel náhodne v aute a išiel si s priateľkou kúpiť pizzu. Toto sa stalo aj v bratislavskom Irish pube, čiže tých náhodných obetí bolo mnoho.

V Žiline vybuchlo v druhej polovici 90. rokov strašne veľa áut, vtedy to bolo bombové mesto. Keď tam vybuchla telefónna búdka, všetky obete boli náhodné. Pôvodne plánovaná obeť tam v čase útoku nebola.
Generácia ľudí, ktorá nezažila 90. roky, si ani nevie predstaviť, že mohlo byť nebezpečné ísť večer do podniku, lebo sa tam mohli medzi sebou začať strieľať dve konkurenčné skupiny.

- Ktorí mafiáni boli bystrí a ktorí naopak primitívi?

V Bratislave mal najhoršiu povesť Vladimír Daniš prezývaný Tuti. Bol to starý recidivista, ktorý prežil väčšiu časť života vo väzení ako na slobode.
Myslím, že to bol jeden zo zakladateľov výpalného na Slovensku. Neplatil v podnikoch ani taxíkárom – namiesto toho im ešte zobral peniaze a veci, ktoré mali pri sebe.

- A dievčatám strhával na diskotékach náušnice, niektoré aj znásilnil.

Áno, ale takýchto násilníckych typov tam bolo strašne veľa, pretože zločinecké skupiny potrebovali ľudí, ktorí naháňajú strach. Inteligentný bol naopak zakladateľ bratislavských sýkorovcov Miroslav Sýkora.

Na južnom Slovensku sa hovorilo, že ekonomicky zdatný bol Ándor Reisz. Černák sa tiež
vypracoval napriek tomu, že začínal ako autobusár. Skupinu založili potom, ako sa s bratom vrátili z brigády v Nemecku a zistili, že sa dajú zarobiť oveľa väčšie peniaze. Tiež bolo vidieť, že nadobudol aj nejaké schopnosti, vedel robiť väčšie biznisy.

Mafia sa vo veľkom zapájala aj do obchodov s pohonnými hmotami a vykurovacími olejmi. Know-how dostali od ruskej mafie, ktorá sa usadila v Maďarsku. Bolo to omnoho výnosnejšie, ako nejaké vydieranie

- Takmer každý mafián má v knihe aj prezývku. Čapatý, Ušatý, Kýbel, Žaluď, Dlhý Laco, Papa Joe. Ako vznikali?

Buď podľa vzhľadu, alebo podľa skratky priezviska, ak mal niekto veľmi dlhé meno. Rosenberg bol napríklad Rohlo. Šéf sýkorovcov bol nižšej postavy, takže hovorili, že je vysoký ako kýbel.

Nie. Vymysleli ju podľa tvaru jeho nosa.

- Dlhý Laco, to je jasné. Papa Joe?

Takto si hovorili na južnom Slovensku. Sledovali rôzne zahraničné seriály, odkiaľ prevzali aj mená. Mnohí však mali prezývky len zo svojich krstných mien. Alexander Horváth bol Šani, Mikuláš Černák zase Miki.

- Z knihy je zrejmé, že si prečítal a naštudoval kvantum spisov a rozsudkov. Koľko ich bolo?

Boli ich stovky.

- Kedy si to stihol?

Niekedy ich čítam od rána do večera. Najčastejšie sa zaoberám rozsudkami. Na Slovensku je to trochu podceňovaná vec. Keď sa končí súdny proces, ľudia si vypočujú, kto dostal koľko rokov. Pre mňa to však nie je najzaujímavejšia informácia.

Tá prichádza až o niekoľko mesiacov neskôr, keď vydá sudca písomné zdôvodnenie svojho rozhodnutia – kto zohral akú úlohu a podobne. Toto je najexaktnejší zdroj informácii, no zároveň je veľmi komplikované ich čítať.
Ak boli pri vražde napríklad piati, tak je tam päť verzií, ako sa stala. Všetci priznajú, že tam boli, ale každý svoj podiel viny zľahčuje.

- Ako sa v tom vieš zorientovať?

Pokúšam sa nájsť, čo dáva najviac logiku. Sudca však nakoniec spraví zhrnutie toho, čo si vypočul od jednotlivých aktérov alebo svedkov – a zhodnotí, ktorý z dôkazov nahráva verzii, ku ktorej sa súd priklonil.

- V knihe opisuješ detaily trestných činov, ktoré sú známe priamym aktérom aj súdu, no verejnosť ich až tak nepozná. Tí, čo sú na slobode, už žijú iný život a ty im zrazu pripomenieš ich minulosť. Nemáš strach?

Neviem, či je to strach. Ale viem, že im to vôbec nie je príjemné. Viacerí mi povedali, že hoci to bol právoplatný rozsudok, nie sú nadšení, že sa to na nich zase vyťahuje.

Dokonca niektorí, ktorí boli aj odsúdení, mi povedali, že oni ten kohútik ani nestlačili… Podľa ich vyjadrení sedia v Justičnom paláci len nevinní ľudia. (Smiech.)

Nemal si žiadne odkazy, vyhrážky? V knihe opisuješ, ako si bol na koberci u Jozefa Surovčíka.
Na súde si človek občas vypočuje nejakú škaredú narážku. Bolo zopár prípadov, keď som sa od nich pokúšal získať opis situácie – keď som bol neodbytný, tak mi vulgárnejším slovníkom odkázali, kam mám ísť.

- Pri príprave knihy si komunikoval aj s mnohými policajtmi a prokurátormi. Aj ich si musel dlho presviedčať, aby začali rozprávať? Koho z nich si vážiš?

Policajti, ktorí pracujú na skutkoch organizovaného zločinu, majú problém otvorene hovoriť o takzvaných živých prípadoch. Spravidla hovoria len o kauzách, ktoré sú právoplatne skončené.

- Koho z nich si vážiš?

V princípe sú šikovní všetci, ktorí robia na násilnej kriminalite v rámci Úradu špeciálnej prokuratúry. Na Generálnej prokuratúre pôsobí bývalý sudca, dnes prokurátor Jozef Kandera, ktorý úspešne uzavrel prvú známu vraždu černákovského gangu – Poliaka Szymaneka.

Dnes sú mnohí policajti a prokurátori spochybňovaní najmä v súvislosti s Marianom Kočnerom. Zrejme neexistuje organizovaná skupina, ktorá by v minulosti nemala svojich ľudí na polícii a prokuratúre.
Je vysoko pravdepodobné, že si platili aj sudcov. Ľudí, ktorí teraz riešia mafiánske kauzy, však považujem za veľmi serióznych.

- V rokoch 2010 – 2012 polícia rozložila posledné veľké skupiny ako sýkorovci, jakšíkovci či piťovci. Bol to koniec starej éry organizovaného zločinu?

Áno. Ale súvisí to aj s tým, že mafii sa zúžili mantinely, z akých zdrojov môže čerpať zisky. Výpalné a vydieranie išlo do úzadia a prišla éra sofistikovaného ekonomického zločinu. V posledných rokoch dominujú daňové podvody a tunelovanie štátneho majetku.

Dnes je výpalné legalizované cez zmluvy o ochrane podnikov. Hrubokrkých mafiánov nahradili advokáti, ekonómovia aj politici, ktorí to robia sofistikovanejšie, takže to nie je také brutálne ako v 90. rokoch. Mafia prežila, ale v inej podobe.
Násilníkov, ktorí sa medzi sebou vyvraždili alebo sedia za to, že zlikvidovali konkurentov, nahradili biele goliere. Dnes dominuje ekonomický zločin.

- Z čoho bude mafia profitovať o desať rokov?

Z kybernetického, respektíve digitálneho zločinu. Stále bude hľadať spôsob, ako pri malej námahe generovať čo najväčšie zisky. Možno nás čaká aj éra darknetu, že sa budú objednávať zločiny v tzv. šedej zóne, kde sa tí ľudia nebudú ani osobne kontaktovať.

Na druhej strane, policajti majú aj vďaka technologickému pokroku väčšie možnosti odhaľovať organizovaný zločin. Keď v minulosti nejaký násilník pod bránou chytil niekoho, koho chcel vydierať, nemal pri tom žiadnych svedkov.
Dnes už sú na každom rohu priemyselné kamery, každý má vo vrecku mobilný telefón. Mnohé zariadenia majú lokalizačné služby na internete a na všetkých pamäťových prostriedkoch zostávajú stopy.
Knihu Slovenská mafia: Príbehy písané krvou si môžete objednať v našom e-shope, aktuality.sk