iSPIGL

internetové noviny ispigl.eu

ĽSNS podpísalo memorandum so štyrmi stranami v SR

ĽSNS, Národná koalícia, KDŽP Aliancia za Slovensko, Priama Demokracia a Doma dobre podpísali memorandum o spolupráci národných a kresťanských politických strán do budúcoročných parlamentných volieb.
Predseda ĽSNS Marian Kotleba o tom v stredu informoval na tlačovej konferencii v Ružomberku.

„Memorandum je pre nás obrovský záväzok, aby sme spravili všetko, čo bude v našich silách, schopnostiach a možnostiach pre to, aby sme Slovensko ubránili pre budúce generácie," uviedol Kotleba.

Memorandum obsahuje 15 bodov, ktoré chcú strany po voľbách na Slovensku presadiť. Patria medzi ne napríklad obnova štátnej suverenity, potravinovej a energetickej sebestačnosti, odmietnutie registrovaných partnerstiev, ale napríklad aj ochrana manželstva ako zväzku muža a ženy. Súčasťou memoranda je podľa Kotlebu aj rozdelenie miest na spoločnej kandidačnej listine pod hlavičkou ĽSNS.

Kotleba reagoval aj na výzvu Štefana Harabina na spoločné stretnutie, na stretnutie pôjde delegácia strán.
„Od dnešného dňa už nezastupujem len ĽSNS, zastupujem ďalšie štyri národné a kresťanské strany. V mene týchto piatich strán môžem povedať, že výzvu prijímame. Pôjde k nemu delegácia našich strán, ktorá mu prinesie memorandum s cieľom, aby si ho mohol naštudovať a aby sa k nemu, ak mu ide o Slovensko, mohol po triezvom zvážení pripojiť,“ uviedol Kotleba s tým, že posledný možný deň, kedy je možné pristúpiť k memorandu je večer 17. novembra.
Kotleba ponúkol minulý mesiac spoločný postup do budúcoročných parlamentných volieb lídrovi mimoparlamentnej strany Vlasť Štefanovi Harabinovi. Harabin pozval v nedeľu (10.11.) Kotlebu na stretnutie, ktoré bude vo štvrtok (14.11.) v sídle strany Vlasť. Parlamentné voľby budú 29. februára 2020, aktuality.sk

X X X

ĽSNS má v Bruseli už len Uhríka, s exsudcom Radačovským ich rozhádali peniaze

Kotlebovci síce v eurovoľbách získali dva mandáty, no v skutočnosti majú iba jeden. Exsudca Radačovský s ĽSNS nespolupracuje, skôr naopak, od strany sa dištancuje. Ak sa po májových voľbách do Európskeho parlamentu mohla niektorá strana tešiť z výsledkov hlasovania, potom to bola určite ĽSNS. Kotlebovci skončili tretí so ziskom 12 percent.

„Bolo to pre mňa príjemným prekvapením, že sme získali až dva mandáty,“ radoval sa podpredseda ĽSNS Milan Uhrík, ktorý obzvlášť zažiaril.

Hoci kandidoval až z posledného 14. miesta, získal takmer 43-tisíc preferenčných hlasov a stal sa prvým europoslancom kotlebovcov. Tým druhým bol Miroslav Radačovský, ktorého krúžkovalo len o pár stovák ľudí menej.
Radačovský nebol členom strany, kandidoval ako nezávislý. K úspechu vo voľbách mu zrejme pomohla aj povesť sudcu, ktorý rozhodoval v kauze pozemkov prezidenta Andreja Kisku.

Radačovský zaujal najmä tým, že po vynesení rozsudku Kiskovi odkázal, že by sa mal vzdať funkcie a odsťahovať sa do USA alebo Izraela. Krátko na to on sám ohlásil odchod z funkcie sudcu a rozhodol sa ísť do politiky – na kandidátke ĽSNS.

Prerátali sa

Kotlebovci sa však pri Radačovskom prepočítali a zo svojich dvoch mandátov v Európskom parlamente sa tešili len chvíľu. Bývalý sudca s ĽSNS nespolupracuje, skôr naopak, od strany sa dištancuje.

Vystupuje ako Miroslav Radačovský – nezávislý poslanec a presne tak nazval aj svoju stránku na Facebooku. S Kotlebom sa navyše dostal do sporu. Jablkom sváru sa stal Radačovského europoslanecký plat vo výške asi 6800 eur.
Viaceré konšpiračné stránky písali, že Kotleba od poslanca chcel, aby do straníckej pokladne každý mesiac prispieval určitou sumou. ĽSNS tvrdí, že to nie je úplne tak.

„Od žiadneho kandidáta sme nežiadali prispievať do straníckej pokladne. Naopak, všetci kandidáti dali pred voľbami čestný sľub, že polovicu svojho europoslaneckého platu (t. j. cca 3000 eur mesačne) venujú na pomoc ľuďom v núdzi žijúcim na Slovensku, ktorých si sami vyberú,“ tvrdí podpredseda ĽSNS Martin Beluský.
Uhrík vraj svoj sľub dodržal. Europoslanec dosiaľ na Facebooku zverejnil dva prípady, keď rodinám s chorými deťmi daroval po 3000 eur.

Radačovský: Nebudem im robiť PR

Takýto postup sa však Radačovskému vôbec nepáči. Hovorí, že ak sa raz niekto rozhodne niečo darovať ľudom v núdzi, je jeho psou povinnosťou o tom nerozprávať.

„Nebudem robiť žiadnej politickej strane a hnutiu PR tým, že budem prostredníctvom takejto strany alebo hnutia poskytovať finančné príspevky, pretože to považujem za neetické a nemorálne, nech by sa to týkalo akejkoľvek politickej strany. O to viac, že by sa mohlo stať to, že môj finančný dar niekto označí nesprávnym číslom,“ dodáva Radačovský.
Naráža pri tom na šeky v hodnote 1488 eur, ktoré Kotleba v minulosti rozdával chudobným rodinám. Čísla 14 a 18 sú významnou súčasťou neonacistickej symboliky.

Čo sa týka spolupráce medzi ĽSNS a Radačovským, aj v tomto bode majú obe strany rozdielny pohľad. Beluský tvrdí, že majú korektné vzťahy.

„Rešpektujeme, že kandidoval a bol zvolený ako nezávislý poslanec. V kľúčových hlasovaniach a rozhodnutiach s ním pán Uhrík, samozrejme, diskutuje a radia sa, ako hlasovať čo najlepšie pre Slovensko.“

Nechceli ho?

Radačovský hovorí, že si nepotrebuje nechávať radiť a už vôbec nie od ľudí, ktorí by mohli byť jeho deťmi.
„(…) bolo by asi odo mňa úbohé ako pre bývalého sudcu pôsobiaceho v justícii skoro 40 rokov, ale ako aj pre europoslanca radiť sa skoro so svojimi deťmi o tom ako mám hlasovať a ako mám koordinovať svoje rozhodnutia.“
Aj Radačovský, aj Uhrík dnes v europarlamente pôsobia ako nezaradení poslanci, keďže sa im nepodarilo začleniť do žiadnej frakcie. Podľa našich informácií sa chcel Radačovský dostať do frakcie Identita a demokracia, ktorá spája radikálne populistické strany Európy.

Do frakcie patrí aj slovenské hnutie Sme rodina, s predstaviteľmi ktorého sa Radačovský stretol, aby jeho vstup do frakcie odobrili. Neuspel však. Líder hnutia Boris Kollár naše informácie nepotvrdil ani nevylúčil.

„Niektoré veci prebehli, ale nebudem ich zverejňovať, pretože nevyťahujem informácie z kuchyne,“ dodal.
Radačovský hovorí, že to on bol oslovený frakciou. „U mňa je jediný problém, že ako dlhoročný sudca mám v sebe zakódovanú nezávislosť a s podmienkami práce pôsobenia vo frakciách trošku tej nezávislosti ubúda.“, aktuality.sk

X X X

Novinárku Kočkovičovú-Fučíkovú neotrávili hubami, tvrdí polícia

Podľa Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) sa podozrenia z otravy redaktorky televízie rozplynuli.
V minulosti niektoré médiá s odvolaním sa na výpoveď Zoltána Andruskóa, obvineného v prípade vraždy Jána Kuciaka, informovali, že redaktorka RTVS Leona Kočkovičová-Fučíková mohla byť úmyselne otrávená hubami.

„V prípade podozrenia z otravy televíznej redaktorky vyšetrovateľ národnej kriminálnej agentúry zastavil trestné stíhanie,“ informovala dnes predpoludním polícia na sociálnej sieti.

Andruskó v jednej zo svojich výpovedí podľa polície uviedol, že v lete 2016 zbieral neďaleko Nitry s Alenou Zsuzsovou jedovaté huby. Koncom toho istého roku médiá informovali o náhlom úmrtí televíznej redaktorky. Andruskó mal podozrenie, že mohla byť otrávená práve týmito hubami.

Posudzovali život novinárky

„Po výsluchu Zoltána A. začali kriminalisti ihneď informácie operatívne preverovať. Vyšetrovateľ národnej kriminálnej agentúry začal koncom marca tohto roku trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy,“ uviedla ďalej polície.

Policajný vyšetrovateľ vypočul viacerých svedkov a do konania pribral aj súdneho znalca z odboru zdravotníctva a farmácie. Vyšetrovateľ sa podľa polície tiež zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré úmrtiu redaktorky predchádzali. Posudzoval jej zdravotný stav, osobný aj pracovný život. Skúmal rôzne motívy vraždy, preveroval možné prepojenia na podozrivých.

„Preveroval aj pohyb podozrivých osôb v rozhodujúcom čase. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že smrť nenastala v dôsledku požitia jedovatých látok. Zo záverov vyšetrovania tiež vyplýva, že sa redaktorka nevenovala témam, pre ktoré by sa mohli podozriví cítiť ohrození,“ skonštatovala polícia

Podľa nej Kočkovičová-Fučíková viedla usporiadaný rodinný život v harmonickom manželstve, nemala žiadne finančné problémy. „Na základe týchto skutočností je nepochybné, že skutok sa nestal,“ uzavreli policajti, aktuality.sk

X X X

Peter Bárdy: Stáva sa z Kotlebu komunista?

Začínal fakľovými pochodmi a obdivom k fašistickým vojnovým zločincom.

Socializmus, ako aj fašizmus ponúkajú prívržencom víziu šťastia a pocit dôležitosti. Hlásajú silu kolektívu.
Jednotlivec nie je konfrontovaný so slobodou, ktorá by ho v podstate nútila byť zodpovedným za jeho rozhodovania. Socializmus chcel spojiť „proletárov všetkých krajín“, fašizmus hľadal prepojenie v árijskej rase a jej nadradenosti.

Tak ako socializmus vo falošnej predstave spoločného vlastníctva a sociálnej rovnosti, resp. beztriednej spoločnosti zbavoval ľudí súkromného majetku, fašizmus hlásal zámer obnoviť svet tým, že sa zbavíme buržoázie, peňazí, parlamentov, dekadentných zábav prehnitého starého sveta, Židov...

Oba režimy povstali na začiatku minulého storočia na popole vojnami zdecimovaných krajín, kde ľudia stratili vieru v štát a systém.

Jedinú správnu ideológiu strany a vlády využili Hitler so Stalinom, aby sa po svojom vysporiadali s elitami a stali sa autokratickými vládcami svojich ríš.

Budovanie kultu osobnosti sa stalo mantrou. S pomocou tajnej služby a siete donášačov vytvorili atmosféru strachu, ktorá dusila akúkoľvek verejnú diskusiu protirečiacu ideologickej línii štátu. Socializmus aj fašizmus potrebovali a potrebujú vonkajšieho nepriateľa. A pri mnohých zhodách ho našli voči sebe navzájom.

Marian Kotleba dobre vie, že ak chce uvažovať nad vyššou politickou podporou, ktorá by mu teoreticky časom mohla dať nádej zostavovať vládu, doterajšia protirómska, protimigrantská a protieurópska rétorika mu nestačí.
Už má všetkých voličov, ktorí sa s ním v tomto stotožňujú, alebo ktorí videli v Kotlebovi všeliek na sklamanie z politikov.
Dnes musí ponúknuť niečo viac.

Kotleba, vyrastajúci na odkaze fašistických autorít, sa so žiadosťou o pomoc obracia smerom na socializmus. Politika nenávisti mu neumožňuje prekročiť podporu 11-12 percent, a tak z bilboardov sľubuje zlacnenie cien za vodu a energie.
Na nedávnom zhromaždení v Považskej Bystrici sa kotlebovci pýtali, čo bráni vláde, aby založila štátny podnik na výstavbu bytov pre mladé rodiny, kde by byt stál 15-tisíc eur. Alebo, aby založila štátny podnik na výstavbu ciest a diaľnic.
Hovoril o štáte, ktorý sa musí starať o ľudí, o perspektívu pre deti... A ľudia mu nadšene tlieskali.

Náckovia meniaci sa na komunistov sa stávajú pre spoločnosť hrozbou, pričom autentickí komunisti skrytí v Smere-SD prestávajú byť voľbou pre ľavicových voličov.

Vie to aj Robert Fico. Preto v Smere reinkarnovali agendu, ktorej cieľom je presvedčiť ľudí, že sú ľavicová strana.
O toho istého voliča sa pobijú kovaný komunista Robert Fico a Marian Kotleba, označovaný za fašistu, aktuality.sk

X X X

Kočnerova Threema: Ján Kuciak mal pravdu. Za Technopolom je Kočner, usvedčili ho správy

„Technopol sme my,” písal Marian Kočner sudkyni, ktorá v kauze rozhodovala. Jeho komunikácia cez šifrovaciu aplikáciu Threema potvrdila odhalenia Jána Kuciaka. Kočner riadil sieť ľudí pri nepriateľskom prevzatí miliónovej firmy.
Keď médiá v minulosti spájali Mariana Kočnera s kauzou nepriateľského prevzatia Technopolu, tvrdil, že sú to „schizoidné výmysly“. Postupom času však pribúdali dôkazy, že má s vytunelovaním majetku za 20 miliónov eur spoločného viac ako dosť.

Médiá informovali, že z Technopolu odišlo na jeho osobný účet pol milióna eur. Väzby na Kočnera mali aj hlavní aktéri kauzy, ktorí dnes v prípade figurujú ako obvinení. Spájal ich spoločný biznis, pôsobenie v orgánoch firiem či rovnaké kauzy.

Na jeseň tohto roka vysvitlo, že Kočner, medzičasom obžalovaný z objednávky vraždy Jána Kuciaka, ktorý o Technopole písal, o kauze intenzívne komunikoval aj s bratislavskými sudcami. Nechýbala medzi nimi ani sudkyňa Miriam Repáková, ktorá o kauze rozhodovala.

Samotné vyšetrovanie nepriateľského prevzatia miliónovej firmy mal zas podľa správ z Threemy ovplyvňovať nitriansky oligarcha Norbert Bödör.

Aktuality.sk najnovšie zistili, že Kočner si cez aplikáciu Threema písal aj s ďalšími kľúčovými ľuďmi okolo Technopolu. Správy si vymenil s Denisou Pávkovou, ktorá podľa polície ukradla akcie firmy. Ďalšími adresátmi Kočnerových správ boli Peter Horváth, oficiálny majiteľ spoločnosti, kde skončili nehnuteľnosti Technopolu, a Jozef Dučák starší, bývalý predseda predstavenstva Technopol Servis.

Kauza Technopol

• Na začiatku kauzy boli manželské nezhody Pávkovcov, ktoré vyústili do toho, že si Denisa Pávková privlastnila akcie firmy Technopol Servis. Polícia ju o niekoľko mesiacov obvinila z krádeže akcií.

• Neskôr do hry vstúpili ľudia z okolia Mariana Kočnera. Na fingovanom valnom zhromaždení zmenili orgány spoločnosti tak, aby získali nad firmou kontrolu a majetok v hodnote približne 20 miliónov eur.

• Technopol Servis potom predal budovu Technopolu firme VertiCom právnika Andreja Šabíka, ktorý ju ďalej predal firme Reality Fond Petra Horvátha, bývalého obchodného partnera Mariana Kočnera.

• Pávková založila novú firmu Technopol Services, ktorá má zmluvu s firmou Reality Fond a ďalej prenajíma priestory v budove Technopolu tretím stranám. Pávkovej firma napriek prebiehajúcim súdom mohla ešte donedávna takto nakladať s majetkom.

Kancelária v Petržalke

Z Kočnerovej komunikácie cez Threemu vyplýva, že napriek kľučkám a úskokom bol práve on šedou eminenciou nepriateľského prevzatia miliónového majetku.

„Cely vecer rozmyslam nad Vasou vetou o Technopole. Viem uz s istotou, ze Technopol je Vas osud a v konecnom CIELi budete Vy ten CHAMPION. Pekny vecer,“ písala na jeseň 2017 jedna z hlavných postáv kauzy Denisa Pávková.
Pozoruhodné je, že Kočner riadil svojho času úspešné zahladenie násilného prevzatia firmy aktívnejšie ako Pávková. Práve niekdajšia štatutárka firmy Technopol Servis v roku 2015, po nezhodách s niekdajším manželom Pavlom Pávekom, nezákonne vybrala akcie z trezoru a doplnila na nich svoje údaje ako majiteľky.

Kočner v jednej z najvyšších bratislavských budov dokonca veselo úradoval. Na piatom poschodí Technopolu v takzvanej riaditeľni sedával s Pávkovou, zavítal tam aj Bödör. Pávková sa starala o riadny chod firmy, ktorá spravovala budovu Technopolu, a Kočnera podrobne informovala o peniazoch, dianí v spoločnosti či dokonca o menu v reštaurácii na prízemí.

„Mozete sa stavit aj u mna, alebo to nebudem prenasat a necham vam to na 5.poschodi. Je to prehladne, 2 vacsie sanony,“ dohadovala odovzdávanie dokumentov v riaditeľni Pávková.

Po tom, ako sa podnikateľka pokúsila obrať bývalého manžela o majetok, skončili kancelárske priestory v budove Technopol v rukách ďalšej firmy – Reality Fond. Ján Kuciak už v januári 2017 upozornil, že za novozaloženou eseročkou stojí Kočnerov niekdajší obchodný partner Peter Horváth.

Otvorený účet u Kočnera

Kým dnes už zavraždený novinár písal o podozrivých prepojeniach aktérov z kauzy Technopol na Kočnera, ten cez správy v Threeme riadil ešte aj platby za prenájom kancelárií. Technopol Services na čele s Pávkovou oficiálne platil Horváthovej Reality Fond za priestory, všetko však zastrešoval Kočner.

„Zdravím. Potrebovali by sme do RF poslať asi 20.000 na výdavky. Ďakujem,“ písal Kočner Pávkovej v januári 2018. Tá ho obratom podrobne informovala, kedy a ako budú peniaze vyplatené.

„Dobry den, poslali sme minuly tyzden 50 tis. Zvysok "drzim" len z dovodu, ze cakame na hospodarsky vysledok TSC, aby sme nevytvorili zbytocne velky zisk alebo stratu. Asi nam to vyjde poslat este 100 tis. Eur za r. 2017 do RF, zvysok uz poslem do trzieb RF za r. 2018. Peniaze mame, zariadim. Prihlasili sme RF aj k DPH, s Gulikom to strazime,“ hlásila okamžite podnikateľka.

Zdá sa, že Kočner vybavoval peniaze aj pre nového „vlastníka“ majetku z Technopolu.

Prečo Pávková preberala všetky podrobnosti s Kočnerom, ktorý s Technopolom oficiálne nič nemal, sme sa nedozvedeli. Niekdajšia štatutárka Technopol Servis na otázky neodpovedala.

Zo správ však vyplýva, že dokonca aj jej vtedajšieho právnika Tibora Timára platil práve Kočner. Neskôr jej dosadil aj svojho dvorného advokáta Mareka Paru, ktorý ho zastupuje v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Kočnerova nájomníčka

Kočner podnikateľke pomohol aj v ďalšom spore, kde išlo o rodinný dom. Pávková ho na papieri predala Kočnerovi a v dome zostala ako nájomníčka. Podľa správ z Threemy však aj platenie nájmu mohlo byť len naoko.
„Nájom dáme od 1.1. 2017 na jeden rok, nájomné 15.000,- € bez energií. 1.5. 2017 podpíšeme dodatok KZ o odklade zvyšku platby,“ hovoril o detailoch zmluvy.

Kočner si cez Threemu písal aj s oficiálnym majiteľom Reality Fond Horváthom. Preberal s ním aj plány do budúcna. „Keď dokončíme Technopol, budeme chcieť stavať na tom pozemku vedľa Technopolu. Je tam 5.300 m2. Zmestí sa tam 400 bytov. Tak môžeme o tom pokecať či sa nechceš zúčastniť...“ písal Kočner na jeseň 2017.

S Horváthom sa nám spojiť nepodarilo, firma nemá ani žiadnu oficiálnu stránku.

Marian Kočner kúpil dom v Bernolákove. Naďalej v ňom býva pôvodná majiteľka Denisa Pávková, obvinená v kauze Technopol.

Kočner sa snažil ovplyvňovať aj samotné vyšetrovanie kauzy.

„Vôbec by mi nepasovala pred súdom medializácia Technopolu … Advokát Šabík, ktorý zastupuje zmenky, bude obvinený v Technopole a sudkyňa v Markíze by sa mohla zbytočne rozrušiť,“ písal Kočner koncom januára 2018 Bödörovi. Potreboval, aby sa vyšetrovanie nepriateľského prevzatia Technopolu natiahlo o niekoľko dní.

Navrhoval, aby vyšetrovateľ zostal na PN-ke do konca týždňa alebo aby vyšetrovací spis skončil na kontrole u nadriadeného. „Sme s tými zmenkami v záverečnej fáze a nechcem aby sa to kvôli pár dňom poj*balo. Tak ak sa dá, nech to Béďo ešte natiahne - napr. nech si vezme spis na kontrolu. Dík,“ pokračoval Kočner.
Béďo je Bernard Slobodník, bývalý šéf Finančnej jednotky Národnej kriminálnej agentúry (NAKA). Policajti z tohto elitného útvaru kauzu Technopol vyšetrovali.

Slobodník odmietol, že by Kočnerovi akokoľvek pomohol. „Vysvetľujem si to krytím iných osôb,“ argumentoval, prečo ho Kočner s Bödörom spomínajú. V rozhovore pre Denník N tiež tvrdil, že vyšetrovateľ bol pod drobnohľadom prokurátora Maroša Žilinku a podstúpil aj detektor lži. „Ak bol na PN-ke, tak kvôli závažným rodinným a zdravotným problémom, ktoré mal,“ reagoval. A dodal, že Kočner bude niesť v kauze Technopol trestnoprávnu zodpovednosť.

Slobodník po zverejnení správ z Threemy, v ktorých Kočner s Bödörom spomínali Slobodníka, napokon odišiel do civilu.
Či nitriansky oligarcha Bödör pomáhal Kočnerovi s vyšetrovaním, sa zatiaľ nepotvrdilo. Nitriansky oligarcha ani jeho právnik na otázky nereagovali.

Technopol sme my

Hladký priebeh kauzy si Kočner zabezpečoval nielen na polícii, ale aj na súde. A to priamo so sudkyňou, ktorá v kauze rozhodovala. Miriam Repákovej písal, že „Technopol sme my“.

Sudkyňa, ktorej po prevalení komunikácie z Threemy pozastavili výkon funkcie, Kočnera na oplátku informovala o každom kroku v prípade. Dokonca aj o tom, že chce niekto nahliadnuť do spisu.

„Nech im asistentka nedá spis pokiaľ nebudú mať PM (plnú moc, pozn. red.) Normálne NATVRDO !!!!“ riadi Kočner sudkyňu koncom novembra 2017. Repáková poslušne reaguje a prisľúbi, že bude inštruovať asistentku.
„Správne. A dopi*e ich poslať,“ ukončí Kočner debatu už tradične vulgárnym spôsobom.

Do spisu sa vtedy snažil dostať Radovan Pala z advokátskej kancelárie Taylor Wessing, ktorý zastupuje pôvodné vedenie firmy.

Sudkyňa Miriam Repáková od stola rozsudkom pre zmeškanie rozhodla, že akcionárom Technopolu je Jozef Dučák mladší s ukradnutými akciami. Za tento postup čelí disciplinárnemu stíhaniu.

Podľa správ z Threemy Repáková sama tušila, že takto nemohla rozhodnúť. „...Ja sa len bojim stale,ze to bolo rozsudkom pre zmeskanie a nemohlo to tak byt,“ obávala sa Repáková v správe pre Kočnera z novembra 2017.
Sama sa potom namietla pre zaujatosť a o Technopole už nerozhoduje.

Kočner prípad aktívne rozoberal aj s ďalším sudcom Okresného súdu Bratislava I Vladimírom Sklenkom. Chcel si zabezpečiť, aby aj v iných konaniach padli rozhodnutia v prospech jeho skupiny. Sklenka ho podrobne informoval o úkonoch, ktoré sa v súvislosti s prípadmi diali.

„Idem pozrieť spis,“ píše sudca v novembri 2017. O päť minút už posiela fotografie, ktoré však polícia spätne z Threemy nezískala. Následne Kočnerovi prakticky online menuje, čo všetko našiel alebo aké splnomocnenia má advokát Radovan Pala.

Kočner mal tak detailné informácie a mohol riadiť celú chobotnicu. Obom sudcom koncom leta polícia zobrala mobily, sudcovi Sklenkovi aj počítač. Dnes majú pozastavený výkon funkcie. Za možnú korupciu sa začalo aj trestné stíhanie vo veci, konkrétne osoby zatiaľ obvinené neboli.

Kuciak pripravoval ďalší článok

Ján Kuciak pripravoval ďalší článok o Technopole len niekoľko dní pred vraždou. Kým od roku 2016 bola pre spreneveru 17,9 milióna eur stíhaná Pávková, vo februári 2018 pribudli ďalšie obvinenia „za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmov z trestnej činnosti a obzvlášť závažný zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku“.
Obálku s oznámením dostala Pávková, advokát Andrej Šabík, spomínaný Peter Horváth a Jozef Dučák starší, bývalý predseda predstavenstva Technopol Servis.

Keď Aktuality.sk začiatkom marca publikovali článok, Dučák ho preposlal Kočnerovi cez Threemu.
„Nic, klud to urcite inicioval TW - vsak nemaju vysledky.. tvrdia ze dokazom je rychle konanie.. to nieje ich silna stranka tak ich to ohromuje,“ upokojoval situáciu Dučák.

TW je skratka názvu advokátskej kancelárie Taylor Wessing, kde pracuje aj Radovan Pala. V kauze zastupuje Pavla Pávka, okradnutého majiteľa Technopolu.

Samotnú firmu už dnes neovláda skupina okolo Kočnera a Dučáka, no spoločnosť Technopol stále nevlastní budovu a ďalšie nehnuteľnosti, ktoré s ňou súvisia, čiže majetok nemá. Pala spomína aj prvé stretnutie s Jánom Kuciakom. Novinár už prišiel so zistením, že celá kauza Technopol vedie ku Kočnerovi.

„Tieto veci mohli fungovať iba preto, že na druhej strane barikády – kde by žiadna strana nemala mať spojenca, kde sa má konať nezávisle a nestranne – sa diala celá séria veľmi zvláštnych rozhodnutí, ktorých spoločným menovateľom bolo, že výrazne pomáhali Kočnerovým známym,“ opisuje situáciu právnik, aktuality.sk

X X X

Eskalácia násilia po atentáte v Gaze si vyžiadala už 26 mŕtvych

Životy najmenej 26 Palestínčanov si vyžiadala eskalácia napätia medzi Izraelom a palestínskymi militantmi, ktorá prepukla v utorok po tom, ako armáda židovského štátu pri útoku v pásme Gazy zabila poľného veliteľa palestínskej militantnej skupiny Islamský džihád. Informovala o tom agentúra AFP s odvolaním sa na ministerstvo zdravotníctva v Gaze, ktoré pôvodne informovalo o 23 obetiach vrátane troch detí.

Násilie prepuklo ako odveta za cielený útok Izraela, pri ktorom prišiel o život palestínsky militant Bahá abú Atá. Palestínski radikáli na tento útok reagovali odpaľovaním raketových a mínometných striel smerom na južnú i strednú časť Izraela.
Izraelská armáda reagovala sériou cielených útokov, pri ktorých v pásme Gazy likviduje objekty využívané radikálmi ako odpaľovacie stanovištia.

Izraelský premiér Benjamin Netanjahu v stredu vyhlásil, že Islamský džihád v pásme Gazy musí prestať s raketovými útokmi na Izrael. V opačnom prípade Izrael podnikne ešte viac úderov na jeho pozície. Dodal, že Izrael nemá záujem o ďalšiu eskaláciu konfliktu. Súčasne však zopakoval, že židovský štát bude na palestínske raketové útoky reagovať „bez milosti“.

Denník The Times of Israel v stredu napísal, že žiadna zo strán konfliktu zatiaľ nehovorí o možnosti uzavretia prímeria, aj keď predstavitelia Egypta a OSN sa počas noci na stredu vyjadrili, že sa usilujú, aby sa Izrael a ozbrojené skupiny z Gazy na ňom dohodli./agentury/

X X X

Bolívijský exprezident Morales pripustil návrat do vlasti

Morales zároveň vyzval na "národný dialóg" s cieľom vyriešiť krízu v Bolívii a odmietol vyhlásenie Jeanine Áňezovej za hlavu štátu.

Bývalý bolívijský prezident Evo Morales, ktorý v utorok pricestoval do mexického azylu, v stredu uviedol, že je pripravený vrátiť sa čo najskôr do vlasti, ak ho o to požiada ľud. Informovala o tom agentúra AFP. Morales z funkcie odstúpil po protestoch Bolívijčanov proti jeho už štvrtému zvoleniu vo voľbách.

"Ak ma moji občania o to požiadajú, som pripravený na návrat do upokojenej krajiny," povedal ľavicový líder v hlavnom meste Mexika. Morales zároveň vyzval na "národný dialóg" s cieľom vyriešiť krízu v Bolívii a odmietol vyhlásenie Jeanine Áňezovej za hlavu štátu.

Ako informovala agentúra DPA, medzitým v bolívijskom meste La Paz demonštrovali Moralesovi stúpenci, ktorí žiadali jeho opätovné zvolenie do úradu prezidenta.

Socialistický prezident Evo Morales (60) bol v Bolívii pri moci od roku 2006. Po voľbách z 20. októbra sa začalo jeho štvrté funkčné obdobie po sebe, ktoré síce bolívijská ústava neumožňuje, ústavný súd mu však udelil v roku 2017 výnimku.

Výsledky októbrových prezidentských volieb opozícia neuznala a obvinila Moralesa z volebných podvodov. Násilné protesty, ktoré po voľbách nasledovali, si vyžiadali troch mŕtvych a viac ako 380 zranených. Morales po troch týždňoch demonštrácií zo svojej funkcie 10. novembra odstúpil.

Áňezová (52) už v pondelok prisľúbila, že ako dočasná prezidentka vypíše nové voľby. Morales jej vyhlásenie sa za hlavu štátu odsúdil a označil ho za "štátny prevrat", aktuality.sk

X X X

NAKA zasiahla v jadrovej elektrárni Mochovce, zadržala dvoch ľudí

Medzi zadržanými je manažér Slovenských elektrární a konateľ jednej z firiem, ktorá dodávala prác a služby v rámci dostavby 3. a 4. bloku elektrárne Mochovce.

Príslušníci Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) dnes zasahovali v Jadrovej elektrárni Mochovce. Zadržali tam dvoch ľudí – manažéra akciovej spoločnosti a konateľa jedného z dodávateľov prác a služieb v rámci dostavby 3. a 4. bloku elektrárne Mochovce.

Jeden zo zadržaných je stredným manažérom Slovenských elektrární. Ide o Slováka, ktorý mal podľa informácií Aktuality.sk spolupracovať s dodávateľskou firmou pri preplácaní predražených faktúr.
Polícia o tom informovala na sociálnej sieti. V rámci policajnej akcie „Manažér“ zasahoval v jadrovej elektrárni špecializovaný tím „Elektro“.

Policajti prehľadali obchodnú spoločnosť v Levickom okrese a prehľadala aj areál jadrovej elektrárne.
„Špecializovaná jednotka NAKA vykonala v priestoroch Slovenských elektrární prehliadku na základe podozrenia zo spáchania trestného činu. Zaisťovala dáta a údaje potrebné na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie, ktoré sa mali nachádzať u konkrétnej osoby na pozícii stredného riadiaceho pracovníka," potvrdili zásah Slovenské elektrárne.

Tisícpercentné navýšenie

„Akcia súvisí s poskytovaním služieb, pri ktorých malo dôjsť približne k 1000% navýšeniu objemu fakturovaných prác v porovnaní so skutočnosťou,“ doplnili policajti.

Uviedli, že všetky nedôvodne navýšené faktúry boli pritom dodávateľovi aj uhradené. „Ďalšie informácie poskytneme hneď, ako to procesná situácia dovolí,“ uzavrela polícia.

Druhá razia

Ide už o druhú raziu za posledné mesiace. V lete zasahovala NAKA pre podozrenia pri činnosti talianskej firmy Solesi, ktorá neplatila subdodávateľom. , aktuality.sk

X X X

Máme nebezpečné autobusy? Zlá správa pre Tótha: Udaním sa beztrestnosť kúpiť nedá

Pri nehode autobusu pri Nitre zomrelo najmenej 12 ľudí. Podľa dopravného analytika Jozefa Drahovského slovenské autobusy prímestskej dopravy majú problém s bezpečnosťou - nevzťahujú sa na ne základné bezpečnostné prvky ako pásy alebo deformačné zóny pri nárazoch.

Vypočujte si večerný podcast Aktuality Nahlas:

Slovensko prehralo spor na Európskom súde pre ľudské práva – a musí zaplatiť odsúdenému vrahovi Branislavovi Adamčovi 13 tisíc eur.

To však ešte zďaleka nie je najväčší problém tohto prípadu – európsky súd totiž konštatoval, že svedok v prípade vraždy, ktorý je zároveň spolupáchateľ, si nemôže svojim svedectvom kúpiť beztrestnosť.
To je pritom prax, ktorá sa na Slovensku používa v procesoch proti najťažším zločincom. Trestne stíhaný zatiaľ nie je napríklad ani Peter Tóth, ktorý vypovedá proti Marianovi Kočnerovi.

Viac povie zástupkyňa Slovenska pred štrasburským súdom Marica Pirošíková. Generálna prokuratúra bude musieť zmeniť svoju prax – pretože práve takto rozkladá a usviedča mafiánske skupiny, aktuality,sk

X X X

Ľubomír Jaško: Čo farár Kuffa hovorí teologicky, my presadíme politicky aj s čertom

Znovu narástol počet tých, ktorí sa nehanbia s Kotlebom odfotiť. Čo odfotiť? Rovno spolupracovať pred dôležitými voľbami.

S ružencom i Kotlebom

Memorandum o spolupráci (vraj) kresťanských a národných síl podpísali s Kotlebom kuffovci a zástupcovia Národnej koalície, Doma dobre a Priamej demokracie.

Číselne nejde o nič veľké. Všetci účastníci tohto zájazdu za hranice slušnosti počítajú svoje politické úspechy v desatinách percenta.

Samozrejme, najkvalitnejším matrošom na úvahy je ochota Kresťanskej demokracie – Život a prosperita vliezť do takéhoto spolku. Nie že by doteraz neukazovali dosť vyšinutosti.

Čerstvo potvrdená predstava toho, že priaznivci farára zo Žakoviec (a jeho všetkých možných príbuzných) sa spokojne môžu okrem ruženca kamarátiť aj s Kotlebom, je šokujúca.

„Čo farár Kuffa hovorí teologicky, my presadíme politicky s čertom aj diablom,“ – aj tak môže znieť nová verzia výkriku z bilbordu KDŽP.

Znovu je na stole otázka: Ako ďaleko dokážu vo svojich ambíciách zájsť predstavitelia radikálneho a spolitizovaného kresťanstva? Je možné, aby mohli dúfať v úspech aj medzi ľuďmi, ktorí so svojím presvedčením doteraz spájali súcit, veľkorysosť a slobodu?

Podporte Aktuality.sk a získate ročenku Kauzy 2019, ktorú nájdete aj vo všetkých novinových stánkoch alebo v našom e-shope.

Kotleba vo flexi prevedení

Memorandum režírované Kotlebom je jasným pokusom vziať dirigentskú paličku Harabinovi.
Hádam starí harcovníci v zelených mikinách roky nebojujú preto, aby potom niekto prišiel ešte v talári a rozhodoval, kto, kedy, s kým a či vôbec sa bude spájať na záchranu ohrozených Slovákov.

Marian Kotleba práve absolvuje veľkú maturitu zo schopnosti pružne reagovať na potreby trhu. Prispôsobuje sa doteraz nevídanou rýchlosťou.

Súčasne s tým strašidelne rastie množina tých, ktorí nedokážu prekuknúť túto jeho hru. Buď sú iba naivní, alebo tušia, že s „polepšeným“ Kotlebom sa môžu naťahovať po niektorých výhodách z prípadného úspechu.
Tento rozšírený spolok ukazuje, že hlasovať za kotlebovcov nie je (ako by sme si zbožne priali) výsledkom frustrácie a ťažkého života.

Ochota pridávať sa k nemu svedčí o dramatickom úpadku rozumu, hodnôt aj viery, aktuality.sk

X X X

Európa zatiaľ nevymyslela, čo s jej bojovníkmi ISIS. Turci držia eso v rukáve

V Erdoğanovej politike rokmi intenzívnejšie zohráva kľúčovú úlohu náboženstvo, za ktoré sa dajú ľahko ukryť antidemokratické reformy, hovorí o vývoji v Turecku analytička.

Turci vyše mesiaca operujú v sýrskom pohraničí, kde plánujú vytvoriť tzv. bezpečnostnú zónu. Do nej by sa v budúcnosti mala presídliť časť sýrskych utečencov, ktorí sa dnes nachádzajú na tureckom území.

Aktuálna operácia, ktorej výsledkom je zatiaľ 300-tisíc vnútorných presídlencov a niekoľko desiatok mŕtvych civilistov, však nutne nemusí súvisieť výlučne s vytváraním nárazníkovej zóny medzi Tureckom a Kurdmi spravovanými územiami.
„Turecko trápi finančná kríza a hlboko devalvovaná mena. Dokonca sa hovorí o tom, že operácia v Sýrii slúži v prvom rade na zahmlievanie momentálnej situácie, ktorá je z ekonomického hľadiska skutočne zlá,“ podotýka v rozhovore pre Aktuality.sk analytička a editorka portálu Euractiv.sk Lucia YAR.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

• aké eso v rukáve si v rámci geopolitickej hry s Európou držia Turci,
• o čom je Adanský pakt, ktorý medzi sebou na konci 90. rokov minulého storočia podpísali Turci a Sýrčania, pokiaľ ide o operácie na území Sýrie,
• ako sa zmenila ideológia exlídra PKK Öcalana, ktorý už 20 rokov sedí v tureckom väzení,
• prečo sa aj Kurdky chopili zbraní a ako dopadla po tureckej invázii kurdská dedina, kde svoj nový domov našli výlučne ženy s deťmi,
• kto môže oslabiť pozíciu tureckého prezidenta Erdoğana,
• ako v Turecku končia prokurdskí politici,
• čo sa deje s Atatürkovým sekularizmom.

Turci oznamujú, že chcú bojovníkov Islamského štátu posielať domov, do krajín, odkiaľ pochádzajú. Čo tým sledujú?
Nie je to po prvýkrát, čo zaznieva čosi podobné. Je to jeden zo stálych naratívov, ktorí Turci voči Západu, respektíve Európe používajú. Momentálne sa v regióne nachádza zhruba 70-tisíc ľudí, ktorí boli súčasťou Islamského štátu, z nich je zhruba 20-tisíc bojovníkov.

Dve-tri tisícky z nich pochádzajú z Európy, z krajín, ktoré však zatiaľ nevymysleli, čo vlastne s týmito ľuďmi robiť.
Niektoré z nich, napríklad Dánsko, sa rozhodli, že im odoberú pasy, v iných sa o tom diskutuje. Nápad, čo s nimi bude, nemajú ani národné štáty a už vôbec nie Európska únia.

Reči o prepustených bojovníkoch ISIS, ale aj o otvorení brán pre utečencov niektorí čítajú ako vyhrážky. Ako ich vnímate vy?

Je to stále opakujúci sa naratív. Nakoľko Turci prebrali kontrolu nad niektorými územiami na severe Sýrie, kde sa nachádzali aj zajatecké tábory pre bývalých príslušníkov ISIS, je možné, že budeme aj v budúcnosti stále viac počúvať vyhrážky o ich prepustení na slobodu. Podobne ako to bolo s otvorením hraníc pre štyri milióny utečencov, ktoré Turecko „hostí“.

Osobne si myslím, že ide o eso v rukáve Turecka, ktoré platí tak na emócie tureckých voličov, podľa ktorých drží prezident Recep Tayyip Erdoğan západ v hrsti, ako aj európske obyvateľstvo, ktoré si v súvislosti s Tureckom asi nič horšie nevie predstaviť. Tento geopolitický poker je ale príliš dlhá hra na to, aby sa eso z rukáva vybralo hneď a zaraz.
Navrch má však stále Únia, keďže je od nej Turecko ekonomicky závislé. V psychologickej vojne pocitov v tejto súvislosti ale vyhráva Ankara, pretože Európska únia nevie, čo na tieto vyhrážky povedať a v praxi radšej ani nereaguje.
Podporte Aktuality.sk a získate ročenku Kauzy 2019, ktorú nájdete aj vo všetkých novinových stánkoch alebo v našom e-shope.

Aký mali Turci vlastne vzťah k Islamskému štátu?

Podľa oficiálnej línie bolo Turecko ako člen NATO v koalícii v boji proti ISIS. Vyvíjalo aj tomu zodpovedajúce aktivity, hoci sa odmietali zapájať do pozemných bojov. Najmä kurdské milície však hovorili o tom, že sa často stávalo, že Turci namiesto toho, aby v boji proti ISIS pomáhali, vytvárali na zemi hluchý priestor.

Keď to bolo potrebné, ich tanky stáli, pozorovali situáciu, no nezapojili sa. Turci odmietali spolupracovať s Kurdmi vedenými Sýrskymi demokratickými silami (SDF) aj kurdskými jednotkami YPG, ktoré boli hlavným spojencom Západu v boji na zemi.

Objavovali sa i rôzne nepotvrdené informácie o tom, že Turci dokonca s predstaviteľmi Islamského štátu obchodovali, kupovala sa ropa, fungovala výmena zbraní a medzinárodná komunita Ankare vyčína najmä to, že dovolila, aby vyše 30-tisíc zahraničných bojovníkov prešlo tureckým územím a v Sýrii sa zapojili do džihádistických radov. V Turecku to bola viac ako kontroverzná téma.

Je však faktom, že teroristické útoky islamistov z ISIS smerovali aj do mnohých miest a dedín priamo v Turecku.

Čo bolo primárnym cieľom Turkov zasiahnuť na severe Sýrie? Už sme ich videli zasahovať v iných častiach pohraničia, v súčasnosti prebieha rozsiahlejšia operácie na podstatne väčšom území.

Turecká vláda na čele s prezidentom hovorí o tom, že chce vytvoriť bezpečnostnú zóny po celej dĺžke hraníc.
Prvé dve operácie sa sústredili na územie na západ od Eufratu, kde sa Turkom podarilo odtlačiť kurdské milície a kde sa už nasťahovalo okolo 300-tisíc sýrskych utečencov. Tentokrát došlo aj na územie východne od Eufratu, kde sa Turci opäť snažia vytvoriť pás bez prítomnosti milícií a kam by sa vrátili aj isté skupiny obyvateľstva.

Práve táto časť severnej Sýrie je však pre kurdské obyvateľstvo mimoriadne dôležitá. Väčšina spomínaného územia prechádza časťou Rojavy, západným Kurdistanom, teda oblasťou, kde v ostatných rokoch dokonca fungovala ústava a považovali ju za najbezpečnejšiu časť Sýrie.

Na toto územie sa stiahlo aj mnoho Sýrčanov, ktorí utekali pred občianskou vojnou. Podarilo sa tam vytvoriť pomerne fungujúcu spoločnosť s istými nehierachickými nastaveniami.
Veľa sa hovorí o komúnach.

Áno. Fungujú na marxistických, antikapitalistických princípoch, ktoré sledujú ideológa Abdullaha Öcalana. Öcalan pochádza z Turecka, zakladal Stranu kurdských pracujúcich známu pod skratkou PKK, ktorá pôsobila aj v niektorých častiach Sýrie a postupne ju začalo Turecko, ale aj západ považovať za teroristickú organizáciu. Kurdi totiž s Turkami viedli otvorený konflikt, pri ktorom prišlo od polovice osemdesiatych rokov o život približne 50-tisíc vojakov aj civilistov, takmer deväťtisíc na tureckej strane.

Pred 20 rokmi Öcalan chytili a uväznili aj vďaka tomu, že Turci spolupracovali so Sýriou na základe zmluvy z Adany. V nej sa s otcom sýrskeho prezidenta Baššára Asada dohodli, že pokiaľ kurdskí teroristi budú pôsobiť aj na území Sýrie, tak si po nich Turci môžu prísť. Öcalan stále sedí vo väzení, no zostáva veľmi dôležitou postavou nielen pre časť tureckých, sýrskych, ale aj irackých Kurdov. Stretávajú sa s ním len právnici, čo dovolila Ankara len prednedávnom.

Napriek tomu prostredníctvom nich z času na čas posiela na verejnosť rozličné odkazy a state svojej ideológie.
Tá sa za ostatné roky preniesla zo snahy o vytvorenie vlastného štátu na ambíciu riešiť kurdskú otázku politickou cestou. Ovplyvnený Bookchinom či Nietzschem v súčasnosti hlása „demokratický konfederalizmus”, teda spoločenstvo autonómnych komún na čele so zvolenými radami, bez existencie súkromného, no ani nie kolektivizovaného vlastníctva, s dôrazom na ekológiu a priamu demokraciu.

Základnými princípami takýchto spoločenstiev by boli ideológie ako antikapitalizmus, marxizmus, nevytváranie hierarchií, život v komúnach, pričom na veľmi vysokom piedestáli sú ženy.

Čo to znamená?

Öcalanova feministická teória nabáda k tomu, aby ženy mali skutočné rovnoprávne postavenie s mužmi. V regióne stále vládne islam a silný patriarchát, no samotné ženy, najmä Kurdky, sa mu snažili brániť proaktívne. Samé sa chopili zbraní a doplnili rady mužských bojovníkov, či vytvárali čisto ženské oddiely pre boj s ISIS.

V Rojave fungovala ešte pred pár dňami dokonca dedina Jinwar, do ktorej sa sťahovali len ženy, prípadne aj s deťmi. Ich muži buď padli v bojoch, alebo od mužov, ktorí ich týrali, ušli. Išlo o pár desiatok domov so svojskou architektúrou a špecifickými maľbami na stenách, ktoré začali vznikať v novembri 2016. Deti mali školu, fungovalo tam múzeum, spoločne pestovali plody, varili si a starali sa jedna o druhú.

No postupujúce turecké jednotky donútili ženy a deti k úteku a Kurdi z regiónu túto epizódu rovnako nesú veľmi citlivo.
8fotiek v galérii

Aby Kurdi ochránili svoju komunitu, ruku si podali s Asadom. Čo z toho vzíde, keď sa stávajú závislí od Damasku?
Nemyslím si, že sa stávajú závislými od Damasku. Kurdi si z môjho pohľadu nikdy nemysleli, že ich Američania budú donekonečna strážiť. Podľa mňa sa snažia rovnako, ako iní, kalkulovať: keď nepomôže tento, zaklopeme na ďalšie dvere, tak, ako sa to dialo aj v minulosti.

Takto sa obrátili aj na Damask, na čo pre istotu reflektovali Rusi. Nezaregistrovala som totiž, že by Asadove vojská zohrali nejakú významnú rolu, okrem tej, že postrašili zainteresované strany v čase, kedy sa zdalo, že medzi tureckými a kurdskými silami dôjde k zrážke.

Spomínali ste, že medzi Háfizom Asadom a Tureckom vznikla dohoda o operáciách na území Sýrie, pokiaľ ide o terorizmus.

Keď medzi krajinami panovali dobré vzťahy, Baššár Asad ju medzi ním a Erdoğanom potvrdil, no situácia sa odvtedy zmenila. Aj samotní Kurdi hovoria, že s tureckou PKK nemajú takmer nič spoločné. Tvrdia, že ide o úplne iné frakcie a pokiaľ podľa nich niekto smeruje do severnej Sýrie na základe Adanskej dohody hľadať PKK, nemá tam čo robiť, pretože žiadna PKK tam už nie je. To isté v súčasnosti tvrdí aj Damask.

Ankara má na to iný názor a je faktom, že niektorí velitelia, ktorí sú súčasťou SDF, sa skutočne pohybovali v minulosti aj v radoch PKK. Turci sa odvolávajú na Adanskú dohodu, a práve preto ani medzinárodná komunita proti zásahu v Sýrii nevystupovala hlasnejšie.

Kto vlastne v tejto celej situácii, ktorá sa odohráva na turecko-sýrskych hraniciach, zatiaľ vyhráva?

Rusi. Strategicky vyčkávali a postupne si vytvárali spojencov. Dnes sú zadobre s Tureckom, Damaskom, v podstate aj s Kurdami.

Niekoľko rokov ste žili v Istanbule a stále sa do Turecka vraciate. Ako bežní Turci vnímajú kurdskú otázku?

Podľa tureckej ústavy v krajine neexistujú koncepty etník, všetci občania Turecka sú Turci. Hoci sa prijali niektoré malé ústupky, turecká spoločnosť sa nikdy netransformovala tak, aby kurdskú menšinu skutočne akceptovala. Naopak, vždy to bol element, ktorý spájal etnických Turkov naprieč politickým spektrom: tureckých nacionalistov, islamistov aj tých, ktorí boli sekulárni.

Teraz napríklad vidíte, že operácia na severe Sýrie, kde žijú najmä Kurdi, má podporu u 78,8 percenta populácie. Jediní, kto operáciu nepodporuje, sú voliči prokurdskej strany. Je to historicky zakorenená záležitosť. Nejde len o Kurdov, Turci akoby nevedeli reflektovať ani vzťahy s Arménmi, či inými menšinami, ako Alevítmi či židmi.

Emócie sú v krajine veľmi silné a ľudia sú citliví už len na to, aby im niekto hovoril o konkrétnych sultánoch, ktorí sa podieľali na odstraňovaní istej časti obyvateľstva z niektorých oblastí Osmanskej ríše. Ťažko sa reflektuje história v spoločnosti, kde sa menšina vytláča na okraj ešte aj z učebných osnov.

Tureckým intelektuálom sa scitlivovanie vôbec nepodarilo?

Veľmi dôležitá vec sa udiala pred niekoľkými rokmi, keď sa Ľudovo-demokratickej strane (HDP) podarilo dostať do parlamentu. Nešla doň len ako menšinová strana, podarilo sa jej osloviť aj intelektuálov, sekulárnych voličov. Mnohí tvrdí sekularisti, Kemalisti a republikáni v roku 2015 videli v strane reprezentáciu liberálnejších hodnôt.

V júnových voľbách sa im podarilo získať toľko hlasov, že sa vládnej AKP nepodarilo nájsť koaličného partnera a zaistiť si ďalšiu vládu, a tak zrušila celé voľby. Volilo sa teda odznovu. No medzitým pozatvárali mnohých predstaviteľov kurdskej strany, udialo sa mnoho epizód, vrátane teroristických útokov na rôznych stranách a v novembri sa Erdoğanovcom opäť podarilo ovládnuť parlament.

O svoj úrad od posledných komunálnych volieb v marci prišlo už pre údajné prepojenie na teroristov z PKK o úrad 12 kurdských primátorov.

Podobne sa do väzenia dostal aj šéf strany HDP, ktorý sedí vo väzení už tri roky a za podporu terorizmu mu hrozí trest 142 rokov odňatia slobody. Západ sa ešte prednedávnom tešil, že Turecko má svojho „Obamu”, mladého demokrata Selahattina Demirtaša, charizmatického kurdského politika, ktorý sa nesnažil vyhrocovať vášne v spoločnosti, naopak, prišiel s pozitívnou agendou. Pár mesiacov po pokuse o prevrat (v júli 2016, pozn. red) ho zavreli s tým, že napomáhal teroristom. Kritici kurdskej strany tvrdia, že sa ani on, ani strana nikdy nevyhranili voči PKK.

Čo by to pre kurdskú politickú silu znamenalo, keby sa otvorene postavila napríklad proti Öcalanovi alebo sa dištancovala?

Treba povedať, že Kurdi tiež nie sú homogénnym etnikom, a to ani v Turecku. Aj medzi nimi je mnoho tých, ktorí majú dosť bojov alebo dokonca volia prezidenta Erdoğana. Ale tak, ako máme silných protureckých nacionalistov, tak máme aj silných prokurdských bojovníkov, ktorí podporujú Öcalana. Určite by to preto zamávalo časťou kurdskej spoločnosti.

Poďme k prezidentovi Erdoğanovi, ktorý si za posledné roky, zvlášť po tom spomínanom zvláštnom pokuse o puč, výrazne posilnil moc. Ešte pred pár rokmi sa nezdalo, že by to bol autoritársky typ politika. Kam sa Turecko spolu s ním posúva?

K Erdoğanovi sme sa v Európe stavali spočiatku veľmi optimisticky. Lenže už vtedy, keď do politiky prichádzal a stal sa dokonca starostom Istanbulu, to bol konzervatívny moslim.

A práve jeho extrémny náboženský konzervativizmus - a nejde o to, že ide o islam, pokojne si tento extrémizmus viem predstaviť aj pri inom náboženstve - Európska únia aj ostatní partneri podcenili. Náboženstvo v jeho politike zohrávalo a rokmi stále intenzívnejšie zohráva kľúčovú úlohu, a antidemokratické reformy sa zaň dajú ľahko ukryť – podobne ako za inú populistickú ideológiu.

Najskôr potreboval získať silnú podporu, pričom hľadal medzi utláčanými – teda moslimami, ktorých od vzniku republiky sekularisti tlačili do úzadia. Keď sa už cítil dostatočne silný, začali prichádzať opatrenia, ktoré boli pre Turkov, vyrastajúcich na Atatürkovom sekularizme, nemysliteľné. Už len diskusia o tom, že ženy budú môžu nosiť šatky aj v školách a na úradoch, čo donedávna nesmeli, bola transformatívna.

Po tom, čo Turecku vládla celé dekády sekulárna časť obyvateľstva, akoby teraz islamisti mali potrebu vracať krivdy, ktoré sa im diali. Čím je Erdoğan pri moci dlhšie, tým sa nuansy islamistickej vlády posilňujú. Je to ale vo veľkej miere stále ten istý Erdoğan, ktorý recitoval zakázané islamistické básne, pre ktoré si vo väzení odsedel aj štyri mesiace a prišiel o svoj post starostu.

To nie je úplne známy príbeh.

Ako bývalý člen fundamentalistickej Sociálnej strany (Refah) sa po jej vyhlásení za protiústavnú stal Erdoğan dôležitým rečníkom na demonštráciách za podporu islamu v krajine. V roku 1997 na jednej z nich recitoval zákonom zakázanú báseň o tom, že „kupoly mešít sú helmami a minarety bajonetmi” moslimov.

Erdoğanovi vtedy vymerali desaťmesačný trest odňatia slobody a zákaz politickej činnosti, no odsedel si len štyri z nich, nakoľko sa k moci dostala jeho novozaložená strana AKP, pričom ho jeho spolustraníci následne rehabilitovali.
Erdoğan sa z tohto pohľadu nezmenil, navyše dnes má neobmedzený priestor. Ľudia, ktorým pomohol, za ním bezpodmienečne stoja, hoci je pravda aj to, že strana AKP sa v poslednom čase štiepi.

Od Erdoğana odišli prednedávnom dôležité osobnosti ako bývalý minister zahraničných vecí Ahmet Davutoğlu či ekonomický ideológ a obľúbenec podnikateľských kruhov Ali Babacan. Obaja si zakladajú vlastné strany a teraz sa špekuluje o tom, či, respektíve do akej miery budú konkurovať vládnej strane.

Voľby ale krajinu tak skoro nečakajú a situácia sa môže zásadne meniť.

Môže nový subjekt súčasnú Erdoğanovu pozíciu oslabiť?

Určite mu môžu odobrať frustrovaných voličov. Turecko stále trápi finančná kríza a hlboko devalvovaná mena. Dokonca sa hovorí o tom, že operácia v Sýrii slúži v prvom rade na zahlmievanie momentálnej situácie, ktorá je z ekonomického hľadiska skutočne zlá.

Posledným veľkým šokom, ktorý AKP zažila, bola prehra v komunálnych voľbách v Ankare a po opakovaní volieb aj v Istanbule, kde vyhral kandidát opozície Ekrem İmamoğlu. V Istanbule na to išiel s podobnou stratégiou ako Demirtaš v minulosti, teda pozitívnou a nekonfliktnou agendou. Práve o ňom sa dnes hovorí ako o najväčšom opozičnom konkurentovi prezidenta.

Ako v situácii finančnej krízy zamiešali karty utečenci zo Sýrii?

Pre krajinu bol príchod štyroch miliónov utečencov veľký šok. Vláda migračnou krízou vysvetľuje aj ekonomický prepad. Časť utečencov sa síce aktívne zapojila do spoločnosti, keďže do krajiny sa presídlilo aj mnoho vzdelaných Sýrčanov, no mnohí utečenci prišli bez ničoho a končili v utečeneckých táboroch alebo na ulici.

Potom je to ako všade na svete: jedni s utečencami súcitia, druhí ich obviňujú z toho, že nič nerobia a že im ukrajujú z ekonomiky. Faktom je, že Turci sa s utečencami museli vysporiadať prevažne sami. Hoci Európska únia podporovala rôzne humanitárne a neziskové organizácie, nemala priamu líniu na spoluprácu s Ankarou.
Turci chcú teraz týchto ľudí presúvať do nárazníkového pásu v sýrskom pohraničí.

Najprv hovorili o dvoch miliónoch, teraz sa oficiálne hovorí o milióne. Treba ale povedať, že ide o sýrsku oblasť, kde žili mnohé etniká. Kurdi, silné zastúpenie mali Arabi, Asýrčania, Turkméni, jezídi, kresťania. Teraz by to územie osídlili pravdepodobne najmä arabskí Sýrčania.

Tí, ktorí sťahovanie nepodporujú, hovoria o demografickom inžinierstve. Je ťažké ale odhadnúť, kto sa reálne rozhodne do danej oblasti prísť žiť, nakoľko Ankara prízvukuje, že má ísť o dobrovoľný presun.

Osobne si však myslím, že tieto slabo riadené presuny môžu potenciálne vyústiť do nových konfliktov a stretov etník. Dnes totiž ide o sekulárnejší región so silným ľavicovým cítením, orientovaným aj na emancipáciu žien, ťažko preto odhadnúť, čo sa tam všetko môže zomlieť.

Keď sme pri ženách, nedávno som si čítala, že Erdoğan začal raziť politiku, ktorá ich postavenie do veľkej miery zhoršuje.

Nové pravidlá o zrovnoprávnení mužov a žien prišli do krajiny pomerne nedávno a veľmi úzko súvisia s ambíciou Turecka stať sa členom Únie.

Tá totiž požadovala, aby sa v súvislosti s rovnoprávnosťou zmenil starý občiansky zákonník, podľa ktorého do roku 2001 boli napríklad v manželstve nadradení muži, po prípadnom rozvode im ostávali deti aj majetok, ale najmä trestný zákonník, ktorý od roku 1926 do roku 2004 považoval ženské telo za majetok jej rodiny, respektíve manžela, z čoho vyplývali napríklad nezrovanlosti pri sexuálnych zločinoch, nakoľko išlo o česť rodiny.

Neexistoval koncept znásilnenia v manželstve a v prípade znásilnenia slobodnej ženy bol páchateľovi odpoustený trest v prípade, že si dievča zobral za ženu. Z takto hlboko zakorenených praktík sa rodiny za 20 rokov stále „nedostali” úplne.
So stratou perspektívy členstva a nárastom ambície pokračovať v islamizácii išla ruka v ruke aj neoliberálno-konzervatívna politika vládnej strany AKP. V roku 2011 nahradilo štátne ministerstvo, ktoré bolo zodpovedné za riešenie problémov žien, ministerstvo sociálnej politiky a rodiny, čo reflektovalo aj politický postoj vlády: dôraz na rodinu a tradície, pronatalistická politika - hoci v praxi nepodporovanú - a vokálny antifeminizmus.

Navyše stále platí, že aj dnes je Turecku podľa dát OEDC zamestnaných len 32,2 percent žien.
V Turecku tiež podľa istej štúdie platí zaujímavý paradox, že sa ženy nectia emancipované tým, že si nájdu prácu – ako je to vo väčšine rozvinutých krajín. S podradnou prácou sa iba väčšine žien pridáva na tanier povinností, nakoľko sú zväčša zamestnané v podradnejších až vykorisťovaných a málo platených zamestnaniach

Česká expertka na Turecko Tereza Engelová pred časom v Českom rozhlase odvolávajúc sa na turecké zdroje upozornila na zvyšujúce sa počty vrážd žien. Môže sa to práve zhoršovanie ich postavenia?

V eufórii potenciálneho členstva sa Turecko ako jedna z prvých krajín ešte v roku 2012 zaviazala okrem iného dodržiavať princípy Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, známemu ako Istanbulský dohovor.

Podpisovanie však skutočné aktivity v tejto oblasti nenasledovali, práve naopak. Po ochladení vzťahov s Bruselom, ako som už povedala, ostali obeťami aj mnohé ženy.

Len v minulom roku bolo v krajine zavraždených 440 žien, v roku 2010 to bolo až 2 600 žien, pričom podľa štatistík až 70 percent z nich spáchali blízki príbuzní obete. Až 38 percent tureckých žien tvrdí, že sa počas svojho života stretli s násilím vo vzťahu, pričom v podobnej štatistike to potvrdzuje približne 25 percent Európaniek.
Hoci je právo a dohovory významným nástrojom, Turecko nám ukazuje, že to nie vždy stačí a že politika, a najmä politický naratív, môže byť často omnoho silnejším.

Lucia Yar v súčasnosti pracuje ako senior editorka portálu Euractiv.sk, kde sa venuje najmä zahraničnej politike Európskej únie a bezpečnosti. Niekoľko rokov žila v Istanbule, tureckú politiku a dianie v tureckej spoločnosti analyzuje a komentuje o